Nerovné partnerstvo?

Peter Kasalovský

Český prezident V. Havel prezentoval na bratislavskom summite Nové demokracie... o. i. názor, že čiastkové obmedzenia o pohybe pracovnej sily a osôb pre nových členov EÚ, ktoré presadzuje NSR a Rakúsko, sú takpovediac okrajové z hľadiska dejinného významu celoeurópskej integrácie. Tej, ktorá by mala podľa citácií V. Havla, vytvoriť v dohľadnom čase bezpečný a všestranne prospešný domov pre štáty Európy aspoň na celé XXI. storočie.

Bratislavský summit, ktorého význam bol celoeurópsky, ale mienkotvornými západnými médiami vnímaný ako regionálny, pripomenul vážnosť procesu integrácie a naznačil viaceré plytčiny v ekonomickom a politickom priestore, ktoré sa nachádzajú v smere cieľovej stanice kvázi pred dokončením. Veľkou otázkou je, či jazdné dráhy budú priepustné po rozšírení počtu pätnástich na dvadsaťtri a viac členských štátov EÚ.

Od polovice minulého decénia sa zmenila aj filozofia integračného procesu. Maastrichtské vzájomné približovanie sa ukázalo ako nerealistické, keďže myšlienka celoeurópskej integrácie nie je prioritnou pre väčšinu obyvateľstva v jednotlivých štátoch EÚ. Zodpovednosť však pociťujú politici, ktorí však musia riešiť priebežne jej vnútornú a vôbec celkovú bezpečnosť. Každodenne sa potvrdzuje, že EÚ je síce jedinečné dielo, ale aj ohroziteľné.

V súčasnosti sa pripravuje jej vnútorná reforma, pričom výsledok môže v nej významne zmeniť súčasné pomery. Aj keď základy nového európskeho domu sú pevné a stále spevňované, tak na prízemí a prvom poschodí, obrazne povedané, sú problémy nielen technologické a technické, ale aj s kvalitou stavebného materiálu a vnútorného vybavenia. Doterajší stavebníci vytrvalo a občas účelovo vstupujú do pôvodného projektu a menia si ho k svojmu obrazu. Proces vzájomného približovania bol nedávno a v úplnej tichosti nahradený „prístupovým“ na pomery EÚ zo strany uchádzačov o jej plnoprávne členstvo. Bol by zmysluplný, pokiaľ by bol nielen podmienkami, ale konečne aj časovo jednoznačne vymedzený. Nateraz už pripomína márny zápas, v ktorom jednotlivci aj kolektív uchádzačov majú síce možnosť ukázať sa, ale pokúsiť sa streliť gól môžu iba zo svojej polovice ihriska.

Opäť sme si mohli zapísať myšlienky politických lídrov „európsky neintegrovaných“ o tom, čo je a čo dozaista bude. Základným problémom však zostáva, že nejde o obojstrannú ústretovosť, ale o to, kto sa čo najskôr dostane na cieľovú pásku. Napriek spoločnému cieľu sa „neintegrovaná Európa“ nespája reálne. Keď sa už dostanete do supertriedy, tak potom zistíte, že limitmi ste držaní vzadu a takpovediac na uzde. Potom ste náchylní prijímať aj také názory, že sú predsa len lepší Európania, ako tí „iní“ z Európy.

Koncom celoeurópskej integrácie môžu byť niektoré z bariér, osobitnými, ba až diskriminačnými pravidlami, aké presadzujú niektoré kruhy v NSR a Rakúsku voči budúcim novým členom EÚ. Mohli by sa stať precedensom a použiť sa aj v iných prípadoch, ako to bolo po vytvorení hnedo-čiernej koalície práve v Rakúsku. Nehovoriac už o slovných atakoch typu, keď to nepôjde ako my chceme, rátajte s naším vetom či požiadavkou na „bolestné“.

Prezident V. Havel navrhuje podriadiť sa, nechať sa obmedziť (poškodiť), lebo ide o veľkú vec. V tom má pravdu, že je tu veľká až dejinne neopakovateľná šanca na všeobecne prospešné a nevyhnutné zjednotenie sa Európy, pokiaľ sa nechce dostať o niekoľko desaťročí do niektorého z tmavších svetových kútov. Avšak, bolo by proti rozumu a dejinným poučeniam z minulého decénia začínať nové partnerstvo s nerovnakým metrom a podmienkami.

Peter Kasalovský