„Ľadoborec“ Berlusconi na vlnách politiky

Líder Domu slobody sľubuje zmenu talianskej politiky

„Urobíme všetko pre to, aby sme vás nesklamali.“ Parafrázovaním známeho Napoleonovho výroku „Urobím všetko...“ sa prihovoril Silvio Berlusconi nielen voličom, ktorí voľbou bloku pravicového stredu Dom slobody mu pomohli do premiérskeho kresla, ale všetkým Talianom. Lebo práve od neho bude závisieť osud „talianskej čižmy“ v najbližších rokoch. Berlusconi verí a prisahá, že tých rokov bude päť. A možno aj viac... Päť rokov stabilnej vlády, čo je pre znalcov vnútropolitických pomerov v Taliansku takmer sci-fi. Veď od roku 1945 dodnes mali Taliani 58 vlád. Viac vlád ako rokov v tomto období. Len od posledných volieb v roku 1996, v ktorých sa moci ujala ľavica, Talianom šéfovali traja premiéri. Žiadna z doterajších vlád sa neudržala bez zmien počas výkonu svojho mandátu. Berlusconi, ktorý získal taký veľký mandát, aký chcel, ako prvý z lídrov chce toto „prekliatie“ prekonať. S Talianskom podpísal päťbodovú zmluvu, za ktorú je zodpovedný on sám. Ak ju nedodrží, chce byť potrestaný. Nekandidovaním v budúcich voľbách.

Dovtedy je však z hľadiska obyčajného voliča ďaleko. Talianov viac zaujíma, či ich túžba po zmene bola správna, či zvolenie do čela vlády človeka, ktorý sa vlastnými silami vypracoval na vrchol finančnej a teraz už aj mocenskej pyramídy, prinesie vytúžené ovocie. Lebo Berlusconi, ktorý neúnavne ako ľadoborec, v štýle „jeden proti všetkým“, sám proti domácim kritikom aj nedôverčivému zahraničiu porazil systém, prisľúbil „zber ovocia“. Napríklad vo forme znižovania daní, znižovania mzdových nákladov, znižovania inflácie a vytvárania nových pracovných miest. Staré boľačky Talianska. Rekordom bola 12-percentná miera nezamestnanosti v roku 1998, druhá najvyššia v štátoch EÚ. Súčasnej vláde sa ju podarilo v januári tohto roka stiahnuť pod hranicu desať percent (9,9 %), čo je nesporne úspech, lebo sa s tým plánovalo až v roku 2003. Po ôsmich rokoch začala politika zamestnanosti prinášať svoje ovocie, táto skutočnosť je však relatívna, keďže dosluhujúca vláda stredoľavicového Olivovníka sa aj týmto ťahom snažila zlepšiť si svoje pozície pred voľbami. Hlavne na tradične chudobnom a menej rozvinutom juhu krajiny bude musieť Berlusconi zapracovať, aby zlepšil krivky nezamestnanosti.

Ešte ťažšie to bude mať so zamestnávateľmi. Vďaka vysokým mzdovým nákladom a daniam v posledných rokoch domáci kapitál vo veľkom odtekal do zahraničia a zahraničný investičný kapitál otáľal so vstupom na Apeninský polostrov. Majiteľ troch televíznych staníc a patrón vyše 50 000 zamestnancov počas predvolebnej kampane sľuboval nižšie dane. Hlavne podnikateľom, ktorých sám úspešne predstavuje. Tak sa podľa neho podporia investície, oživí domáca výroba a vytvoria nové pracovné miesta. Paradoxom je, že to všetko už začala realizovať terajšia vláda. Olivovníku nemožno vyčítať zanedbávanie záujmov krajiny. V roku 1999 síce Rím vyvolal nervozitu na finančných trhoch tým, že presvedčil financov z EÚ, aby odsúhlasili pre Taliansko menej prísny deficit (2,4 % HDP), čím sa vraj Taliansko dostalo do „vleku zvyšku Európy“, vláde sa však podarilo kvalifikovať krajinu pre spoločnú euromenu. Makroekonomika v číslach hovorí v prospech stredoľavičiarov. Znížila sa nezamestnanosť, ustriehla sa inflácia, znížil sa deficit verejných rozpočtov a vlani taliansky HDP vzrástol o 2,9 percenta, čo je viac, ako sa predpokladalo. Vláda však nedokázala ponúknuť voličom hladným po zmene nové vízie a „clintonovský“ šéf Olivovníka Francesco Rutelli bol málo clintonovský.

Zato Berlusconi dokonale pochopil túžbu voličov po dôraznejšej zmene politiky a chce ju naplniť. S rétorikou hodnou dedičov rímskeho impéria hustil do voličov víziu za víziou, sľub za sľubom. Ponúkal im najmä svoj imidž človeka úspešného vo všetkom, čo podniká. Programy oboch táborov boli takmer identické a v týchto voľbách ani tak nešlo o tradičný spor medzi ľavicou a pravicou, ideológia nehrala žiadnu úlohu. Berlusconi bol proste presvedčivejší. Až natoľko, že vo voľbách získal väčšinu tak v Senáte, ako aj v Poslaneckej snemovni. Kontrolujúc obe komory parlamentu naozaj sa môže stať, že dokáže presadiť zákony bez politických šarvátok a možno bude prvým, ktorý zabezpečí štátu politickú stabilitu.

Iaromír Novák