Podpora krajanom či politické zneužívanie?

Vyhlásenia maďarských politikov znepokojujú viac ako sám zákon

Myšlienka podpory krajanov zo strany materskej krajiny je v každom prípade pozitívna, mala by byť samozrejmosťou. Najmä v postkomunistickom európskom priestore, kde po páde železnej opony v rozpore s globálnym integračným smerovaním prevládla tendencia drobenia federálnych štátnych útvarov. Národný štát vnímame ako historickú nevyhnutnosť, a preto je celkom prirodzené, keď materská krajina bude podporuje svoje po svete roztrúsené ratolesti. Či už ide i Bukurešť, Budapešť, Belehrad alebo Bratislavu. Problémom však je, že otázka diaspóry sa často politicky zneužíva, čo často vedie k vážnym konfliktom a bezpečnostným rizikám. V Európe sa to v týchto dňoch hádam najexplicitnejšie prejavuje v Macedónsku, kam sa pod rúškom boja za menšinové práva exportuje násilie zo susedného Kosova. Od toho, chvalabohu, máme ďaleko.

Kontroverzný maďarský zákon o krajanoch je v tejto fáze dosť ťažko hodnotiť. Jeho dosah a účinky budú zrejmé až potom, čo vstúpi do platnosti. Už teraz je však jasné, že bude jedinečný vo viacerých bodoch . Po prvé, bude sa týkať až 1,7 milióna Maďarov žijúcich v susedných krajinách, teda v blízkosti maďarských hraníc. V tomto smere sa napríklad nedá porovnať k nášmu zákonu o zahraničných Slovákoch. Maďarský návrh tak počíta s udelením práva krajanom zamestnať sa v Maďarsku a má preto potenciál spôsobiť výrazné turbulencie na trhu práce, nejde pritom len o možný prílev pracovnej sily z Rumunska a Juhoslávie, ale aj o prísun odborných kádrov zo všetkých krajín, ktorých sa zákon týka (susedné).

Omnoho citlivejšia je však politická stránka veci. Niektoré v tlači zverejnené časti zákona sa trochu vynímajú z rámca družnej pomoci. Napríklad navrhovaná finančná podpora pre rodiny, ktoré pošlú svoje dieťa do školy s vyučovacím jazykom maďarským, by sa dala chápať aj ako zámerné ovplyvňovanie slobodnej voľby slovenských občanov. Natíska sa tiež otázka, prečo sa zákon vzťahuje len na Maďarov v susedných krajinách, a prečo doňho nie sú zahrnuté aj maďarské komunity v Česku či Pobaltí. Hoci málopočetné, aj tieto majú záujem zachovať si národnú identitu, či nie?

No omnoho viac ako sám návrh zákona vzbudzuje nedôveru atmosféra a vyhlásenia maďarských politikov, ktoré ho sprevádzajú. Veď koniec koncov Budapešť sa mohla rozhodnúť udeliť krajanom občianstvo, ako to napríklad urobil bývalý chorvátsky prezident Tudjman, čím bosnianskych Chorvátov ešte viac priblížil Záhrebu. Títo jeho stranu volia doteraz.

Ako však chápať slová štátneho tajomníka Úradu vlády MR, že „v uplynulej dekáde sa stal z Maďarov spoza hraníc považovaných za druhotriednych ľudí významný politický faktor“. Akí druhotriedni ľudia? Príslušníci maďarskej menšiny boli a sú plnoprávni občania, či už Slovenska, Rumunska alebo Juhoslávie. A vôbec, prenesme sa desať rokov dozadu, trochu južnejšie. Chorvátski Srbi odmietli lojalitu voči Záhrebu, lebo nechceli byť občanmi druhého rangu. Vtedy sa tomu hovorilo „snaha o vytvorenie veľkého Srbska“. Alebo, čo má znamenať vyhlásenie druhého muža maďarskej diplomacie Zsolta Németha: „Schválenie tohto zákona prispeje k riešeniu 80 rokov trvajúceho trianonského problému.“ Alebo slová viacerých maďarských politikov o autonómii ako najlepšom modeli pre zahraničných Maďarov. Aký trianonský problém? Kam by to viedlo, ak by krajiny EÚ začali vyťahovať z minulosti mierové konferencie, po ktorých sa cítili ukrivdené a uvažovať, kde všade by sa dala vytvoriť autonómia? K ničomu konštruktívnemu.

Rastislav Boldocký