Zmena v ručení za daň

Daňovníkom dane je ten, kto predáva

V roku 2000 sa presadila zmena v pravidlách vyberania dane z prevodu a prechodu nehnuteľností (zákonom číslo 258/2000 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností). Išlo o zrušenie ručiteľského postavenia kupujúceho za daň, ktorý bol dosiaľ významným atribútom zabezpečenia dane. Podľa zákona č. 318/1992 Zb., ktorý je v odbornej verejnosti známy aj ako zákon o trojdani a ktorý upravuje tiež daň z prevodu a prechodu nehnuteľností, je daňovníkom dane prevodca, čiže ten, kto nehnuteľnosť predáva. To znamená, že povinnosť podať daňové priznanie k dani z prevodu a prechodu nehnuteľností a zaplatiť daň je zákonom uložená predávajúcemu. Do 1. augusta 2000 však platilo, že nadobúdateľ nehnuteľností, teda kupujúci, za daň ručil. Znamenalo to, že ak predávajúci z akéhokoľvek dôvodu nezaplatil daň, správca dane mohol na jej zaplatenie vyzvať kupujúceho a v konečnom dôsledku mohol aj vymôcť zaplatenie dlžnej dane predajom dotknutej nehnuteľnosti, ku ktorej sa viazala daň z prevodu a prechodu nehnuteľnosti. Je evidentné, že existencia ručenia za daň znamenala pre kupujúceho určité riziko. Ak nadobúdateľ kupoval nehnuteľnosť od predávajúceho, o ktorom dodatočne vyšlo najavo, že nebol korektný a nezaplatil daň z prevodu, popri kúpnej cene nehnuteľnosti musel kupujúci zaplatiť daňovému úradu ešte navyše aj daň z prevodu a prechodu nehnuteľnosti. V prípade neznámych zmluvných partnerov alebo pri nehnuteľnostiach vyššej hodnoty však už v praxi nie sú právne prekážky pri uzatváraní kúpnych zmlúv, aby sa zmluvné strany dohodli na takých podmienkach predaja vrátane platobných podmienok, ktoré toto riziko pre kupujúceho úplne vylúčia.

Ing. Emil Burák, PhD.