Líbyjská „zlatá horúčka“

Putovanie za prácou sa končí v saharských pieskoch

Nelegálna imigrácia je fenomén, ktorý navonok, podľa informácií masmédií, trápi iba Európsku úniu a severnú Ameriku. Navonok. Lebo je to jav celosvetový, týkajúci sa okrem Antarktídy každého svetadielu. Austrália a Nový Zéland majú na imigrantov veľmi prísne meradlo, boja sa, že príval lacnej pracovnej sily z juhovýchodnej Ázie prevalcuje austrálsku kultúru založenú na zvykoch anglosaských prisťahovalcov. Ázia generuje nelegálnych pútnikov naprieč kontinentom najmä vďaka lokálnym a regionálnym konfliktom. Pakistan, kde sa pôvodne (za americké peniaze) vyškolili talibovia z hnutia Taliban, ktoré po občianskej vojne ovládlo Afganistan, odmieta priznať štatút imigrantov desiatkam tisícom Afgancov utekajúcich pred vojnou. Iný typ migrácie, tentoraz organizovaný, spoznáva arabský svet Ázie, najmä štáty a štátiky okolo Perzského zálivu, kde nachádzajú relatívne dobre platenú prácu, ale aj štatút druhoradých obyvateľov, ľudia z Indonézie, Filipín a ďalších chudobných ázijských krajín. Afrika je „preslávenᓠmasovou migráciou obyvateľstva. Príčinou sú najčastejšie vojny a hlad, spôsobený klimatologickou nepriazňou. Ale aj čierny kontinent má svoje magnety, svoje bohaté krajiny, do ktorých sa údajne vyplatí migrovať. Napríklad Líbya.

Líbyjský vodca Muammár Kaddáfí, bývalý hlasný panarabista v posledných rokoch prehodnotil svoje zahraničnopolitické priority a začal hlásať panafrické vízie. Je iniciátorom založenia „Spojených štátov afrických“, čosi na spôsob Európskej únie. Africkí lídri túto myšlienku síce podporujú, jej realizácia v praxi však bude ešte dlhodobo iba utópiou. Kaddáfímu to však nebráni pozývať obyvateľov chudobných afrických štátov do Líbye. V krajine bohatej na ropu, voči ktorej západný svet na čele s USA uplatňuje sankcie, je deficit pracovnej sily. A Kaddáfímu lichotí myšlienka byť akýmsi „svetielkom nádeje“ pre zbedačených Afričanov. A tí neváhajú. Po skupinkách ich už prišli tisíce. Presný počet sa nedá vyčísliť. Ani počet obetí tejto líbyjskej „zlatej horúčky.“ Lebo obete sú. Vo štvrtok večer v regióne Murzúk, v púšti pri južných hraniciach Líbye boli objavené telá 93 Afričanov, z nich sa zachránilo 26 vrátane sudánskeho šoféra. Ostatní boli roztrúsení na niekoľkých kilometroch. Zomreli od smädu a vyčerpania. Nákladné auto s nigerskou poznávacou značkou, ktoré zárobkuchtivých Afričanov prepravovalo do Líbye, sa uprostred púšte pokazilo. Afričania sa vydali pešo naprieč púšťou. Stratili orientáciu a došli im zásoby vody. Púšť je zradná. Je to po prvý raz, keď líbyjské úrady informovali o takomto incidente a je viac ako pravdepodobné, že to nebolo po prvý raz. Ak Európa a Ázia je previazaná sieťami prevádzačov nelegálnych migrantov, ktorým na ľudskom živote nezáleží, v Afrike podobná organizácia práce tiež musí existovať. Sahara nie je taká prísne strážená ako európske hranice, jej piesky však bez problémov zakryjú tých, ktorí svoj sen o lepšom zárobku a živote už nikdy nedosnívajú.

Iaromír Novák