Čo ďalej, pán premiér?

Peter Kasalovský

Vlani na jeseň bol M. Dzurinda určený tajným hlasovaním členov Hospodárskeho klubu na piatu pozíciu medzi 28 nominantmi na Zlatý biatec 2000. Získal ho a ja už niekoľko mesiacov znášam výčitky od tých, ktorí boli proti (tieždemokratov), že som prijal jeho nominovanie. Od zimy 1993 - 1994, keď som odovzdával túto cenu po prvý raz, tak som si vypočul už tony kontroverzných a v nejednom prípade príkrych až deklasujúcich hodnotení viacerých ocenených.

Predseda vlády SR M. Dzurinda sa okamžite ocitol v úzkej skupinke politických osobností M. Kováča, V. Mečiara, P. Hamžíka, R. Schustera a troch podnikateľov. Počtom reprezentuje 1/25 zo všetkých laureátov, ale takmer sto percent všetkých diskusií-polemík až nezmieriteľných výhrad k ich osobnostnému profilu a výsledkom. V tejto osmičke sa však M. Dzurinda vypracoval práve v apríli - máji na takmer neotrasiteľnú prvú pozíciu.

Je odmietaný za preukázateľný osobný prínos k postupnému rozkladu vládnej koalície, za vnášanie falošných nádejí do verejnosti a škodlivý lobizmus, za evidentné politické fauly, napríklad vo forme malých-väčších klamstiev, ale najviac za vlastnú márnomyseľnosť, za príkladnú neschopnosť sebareflexie verejnej sebakritiky a za to, že sa nesústredil na to, aby sa SDKÚ rozvíjala ako prirodzená základňa pravých a stredových občianskych síl.

Nadpolovičnou väčšinou voličov obľúbených či priam vzývaných politikov je už v dnešnom svete toľko ako živých mamutov. Nič to však nemení na tom, že M. Dzurinda sa nedokázal vyrovnať s jedinečnou a v podstate neopakovateľnou šancou z parlamentných volieb ´98. Nebude z neho už taký politický mamut, ktorý bol prítomný v osobnostiach Ch. de Gaulla, J. F. Kennedyho, H. Kohla či aktuálne nádejného S. Berlusconiho.

Je to zrejmé z aktuálnej vnútropolitickej situácie, pretrvávajúcej ťaživej hospodárskej a sociálnej situácie, osobitne však po víkendovom rokovaní tzv. koaličnej rady, ktorá dospela len k tomu, že sa hneď a zaraz nerozpadne. Potvrdila, že nový život vlády je nereálny a jeho choroba chronická. Zomiera ako celok na vlastnú nadutosť a ľudskú malosť, aj poníženosť v niektorých aktivitách. Je absurdné, že tak činí dobrovoľne.

Je taká tradícia, že lídri sa udržujú pri živote vlastným chcením, za každú cenu, a potom aj pomocou iných domácich a tiež zahraničných faktorov do tej povestnej poslednej chvíle. Čo tam po tom, že je to tradícia veľmi drahá, pre nás až príliš, a zároveň vyvoláva všeobecné červenanie sa slušných ľudí na úrovni primeranej dobe - vzdelaním, orientáciou na odveké hodnoty-ideály a kultúrnosťou pri pohľade na realitu v spoločnosti a jej ľudský potenciál.

Namieste je otázka, či sa M. Dzurinda môže stať vo vzniknutej situácii lídrom s pevnou pôdou pod nohami. Všetko síce naznačuje opak, ale je to len na ňom. Keď vytrvá vo funkcii, pokiaľ parlament neodvolá jemu najbližšieho I. Mikloša, nebude z toho destabilizácia vnútropolitických pomerov?! Zaradí sa medzi tých politikov, ktorí tak ako celý rad členov jeho kabinetu (a všetkých minulých) nedokázali včas odísť, a tak si ponechať tvár.

Dnes už nie sme bohatí, nevnímajúc výnimky, ale vyzerá to vďaka vývoju na politickej scéne tak, že sme aj ponížení, resp. celkovo skrčení a zbabelí. Či môže byť inak, to sa mi vidí v našich pomeroch už takou otázkou, ktorou sa spytujeme, ako vznikol vesmír alebo či bolo prv vajce alebo sliepka. Spoluzodpovednosť je tu aj na ostatných lídroch koalície, ktorí sa správajú účelovo až prospechársky, avšak nie čestne.

Javí sa to tak, že premiér M. Dzurinda sa už dlhší čas pohybuje na kruhovom objazde. Azda sa rozhodne vyjsť z neho, ale musí zabudnúť, ako väčšina aktérov politiky, že ona je odjakživa svinstvom, či jemnejšie povedané pánskym huncútstvom. Je najvyšší čas, aby chcel byť opäť sám sebou, pretože ak sa konečne nepohne, tak sa mu z jazdenia dokola začne krútiť hlava a nevyhne sa pádu. A bola by to škoda...

Peter Kasalovský