Sila straníckeho trička

Komentuje Ivan Klačanský

Chápem dilemu ministerky financií a jej na prvý pohľad nepochopiteľnú predstavu - ak sa chceš zalíškať svojim budúcim voličom, ak chceš na niečo viac peňazí, nech je súčasťou tvojho návrhu aj to, odkiaľ na to zoberieme peniaze. Už sa totiž udomácnil na našej politickej scéne aj zvyk, že za prekročenia rezortného, krajského či okresného rozpočtu nikoho nepotrestajú. Jednoducho to vyplýva z rozdelenia politickej moci. Veď ako by to vyzeralo, keby za prekročenie rozpočtu krajského úradu na severovýchode sa dožadovali potrestania predstavitelia inej strany koalície? Utlmiť ba až ututlať prehrešky a hriechy jedných funkcionárov pred verejnosťou je celkom pochopiteľné. Tak ako s veľkým hurhajom prijatý zákon o prístupe k informáciám a jeho praktické uplatňovanie. Prečo by mala verejnosť vedieť v konečnom dôsledku, ako sa to skončilo s nákupom supermoderného nábytku do kancelárie nového ministra alebo generálneho riaditeľa? Ak urobíme politické tabu, na mojich funkcionárov nesiahajte, tak je aj zákonité, že navrhnúť na odvolanie funkcionára okresu, kraja alebo generálneho riaditeľa štátnej akciovky môže iba tá strana, ktorá si ho tam dosadila. Dovedené do dôsledkov, mohlo by to vyzerať aj tak, že za prekročenie akéhokoľvek rozpočtu bude zodpovedať funkcionár iba svojej strane a nikomu inému. Alebo už teraz je to tak? Takéto praktiky nás budú čoraz viac vzďaľovať od predstáv našich partnerov z EÚ a nie približovať. Je to zvrátená vernosť, o ktorej si mnohé pamätáme. Veď to už tu bolo, nemusel byť ani odborníkom, ak mal správne politické tričko. Môžem však rozhadzovať peniaze až do chvíle, rozumej peniaze daňových poplatníkov, kým nejaké budú, pokiaľ sú ešte nejaké rezervy.