Náhoda praje pripraveným

Nezamestnanosť nemusí znamenať odovzdanie sa osudu

Smútok a beznádej sprevádzajú väčšinou každého, kto sa zrazu ocitne bez zamestnania. Ide o pocity, ktoré jednoducho nie je možné ovládnuť, rozkázať im, aby zmizli. Situácia je ešte horšia, ak o prácu prídu ľudia ešte v produktívnom, no už v strednom a vo vyššom veku. Zohnať si na Slovensku zamestnanie vo veku 45 až 50 rokov (bez výhodných kontaktov)

nie je jednoduché.

Avšak ani mladí ľudia to pri hľadaní práce nemajú ľahké. Nehovoriac už o práci, ktorá zodpovedá dosiahnutému vzdelaniu, kvalifikácii, schopnostiam...

Navyše všetci bez rozdielu vnímajú náhlu stratu zamestnania ako úder pod pás. Akokoľvek beznádejne však situácia vyzerá, najhoršie je poddať sa depresii, ustrnutiu myšlienok v minulosti a komplexom menejcennosti, ktoré po dlhšom, nútenom pobyte medzi „štyrmi stenami“ neminú takmer nikoho. Reč je, samozrejme, o nezamestnaných, ktorí by pracovať chceli, nie o takzvaných dobrovoľne nezamestnaných, ktorí si chodia raz mesačne po podporu bez náznaku záujmu zakotviť v nejakej práci.

Čím dlhšie je aktívny a činorodý človek bez práce, tým ťažšie sa znovu zapája do systematického pracovného procesu. Tento „kameň úrazu“ možno prekonať silou vôle, jednoducho netreba sa vzdávať. Odmietnuť stagnáciu a nepozerať sa na rekvalifikačné kurzy či na štúdium cudzích jazykov ako na nevyhnutné zlo, ale ako na cestu, ktorá nás môže priviesť

k vytúženému cieľu.

Oplatí sa zabudnúť na rokmi vybudované stereotypy, jednostranný spôsob myslenia, ktorý blokuje vôľu presadiť sa inak, ako bol človek dosiaľ zvyknutý.

Mnoho ľudí v sebe objavilo skryté vlohy pre podnikanie aj v netradičných, menej „vychytených“ odboroch. Podnikanie v malom, ktoré síce neprináša miliónové zisky, ale zabezpečí slušnú životnú úroveň. Mnohí dnešní malí a strední podnikatelia pracovali predtým ako úradníci alebo robotníci v štátnych podnikoch. Prišli na to, že svoje

vedomosti či zručnosti

môžu zužitkovať aj iným spôsobom. Sila vôle a odhodlanie necúvnuť pred prvou prekážkou, ktorá sa objaví, sú nevyhnutným predpokladom úspechu.

Niekedy je aj horšie platená práca lepšia ako žiadna, pretože bráni človeku sedieť doma a ľutovať sa. Skepsa a pocit neužitočnosti spolu s nedostatočným finančným zabezpečením neraz vedú k rozkladu osobnosti, rodinným krízam, k prehlbujúcemu sa nezáujmu o okolité dianie. Úsilie o získanie zamestnania sa často javí ako márne, neúspešné. Nikdy sa neslobodno úplne poddať a zatarasiť si tak cestu k novým možnostiam - pretože náhoda praje iba pripraveným.

Úrad práce by nemal byť prvou a ani poslednou zastávkou snaženia. Inzeráty, internet, personálnoporadenské agentúry, kontakty s ľuďmi v okolí, vyhľadanie známych, vzdialených príbuzných či priateľov - nič netreba podceniť.

Pomoc môže prísť

z miesta, z ktorého by sme to najmenej čakali. Aj prípadná práca v zahraničí (cez spoľahlivé agentúry) si vyžaduje maximálne nasadenie a ochotu obetovať časť svojho pohodlia. Jednoznačne treba vyjsť zo svojej „ulity“ a preorientovať sa na novú situáciu. Určite to nie je jednoduché. V porovnaní so stavom bez zamestnania je však výsledný efekt predsa len iný...

Pre niekoho nové a nepoznané znamená nebezpečenstvo, výstrahu, okamžité zaktivovanie predsudkov, pre druhého zasa možnú výzvu ponúkajúcu dočasné alebo aj dlhodobé riešenie. Svet je taký, ako ho vnímame. Závisí len od nás, ktorému spôsobu dáme prednosť.

Katarína Čierna