Svetlo Spomaleného prítmia

V prítmí, za šera, veci dostávajú tajné rozmery. Netuším, prečo mladý slovenský básnik Peter Bilý (23) túži spomaliť tajnú reč šerosveta, s určitosťou však dokážem povedať, že zo svojich vnútorných rozmerov sa vyznáva neuveriteľne ľahko. Niet divu, že získal Cenu za poéziu v literárnej súťaži RUBATO 2001, ktorú za pomoci Slovenskej sporiteľne, a. s., už po štvrtý raz pripravil Spolok slovenských spisovateľov. Dovolím si povedať, že autor so svojou prvou publikovanou zbierkou básní Spomalené prítmie (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) obohacuje slovenské literárne univerzum.

Prvá kapitola naplno reflektuje autorovu osobnú skúsenosť s rehoľným životom v Taliansku (augustínskym mníchom sa nakoniec nestal a zanechal aj štúdium filozofie), pričom do popredia vystupuje jeho vnútorná konfliktnosť medzi duchovným a svetským. Z formálnej stránky sú to kratšie básne, niekoľko miniatúr, je však evidentné, že Bilý je s rýmami superkamarát. Druhá kapitola je epickým nerýmovaným šantením autora. Tri básne s titulkami v hudobnej terminológii, ale hlavne v ôsmich Medzihrách dostáva jeho rozprávanie prudký spád Niagary, podčiarknutý nevídanými básnickými obrazmi a hrou so slovíčkami na „kainábelovskú“ tému: pochybnosť, láska a k tomu spomienky. Tretia časť (odkaz na Vivaldiho či van Gogha?) je návratom k rýmovanej forme - dokonca tri vydarené sonety - a ani tu nechýba autorovo teologicko-svetské polemizovanie, sú to však citovo expresívnejšie básne o láske, zaľúbení, milovaní, sklamaní a nevere.

Čím dlhšie o Bilého tvorbe uvažujem, tým ma viac prekvapuje, a tým viac sa mi páči. Zakaždým nachádzam v jeho básňach niečo nové, niečo milé a zároveň zmysluplné a hlboké. Pre mňa osobne je jeho „duševné prítmie“ svetlom, úžasným literárnym objavom.

(jnk)