Strácali sme nečinnosťou vlád

Zakladanie nových tradícií nikdy nie je priamočiare

Pod titulkom Banky sú zrkadlom ekonomiky sme 22. mája uverejnili prvú časť rozhovoru s Jozefom Mudríkom. Hodnotil vývoj slovenského bankovníctva od roku 1990 a opísal genézu zlých úverov.

Z povedaného vyplýva, že alfou i omegou vlečúcich sa problémov je legislatíva. Je to tak?

- Nielen zákon o konkurze. Mnoho ťažkostí vyplynulo z nelogickej platnosti zákona o účtovníctve, ktorý platí dodnes. Teda podnik nielen že neplatil, ale nesplácal ani úroky. Podľa tohto zákona o účtovníctve sa však úroky museli účtovať do výnosov, z toho bol zisk, to sa odviedlo do štátneho rozpočtu. Spočiatku banky mali väčší odvod ako podniky, až okolo 70 %, čo veľmi zhoršovalo situáciu. Poviem príklad. Tesla Piešťany bol podnik, ktorý vyrábal elektronické súčiastky, integrované obvody, diódy a pod. Bol to rozvojový podnik, dostal 500-miliónový investičný úver na rozvoj výroby, čo sme v roku 1990 prevzali. Len čo sme otvorili trhy, celá elektronika padla, západná elektronika bola omnoho vyspelejšia. Ekonomické dôsledky zostali na krku bankám. Dnes tento úver Všeobecná úverová banka odovzdala do Konsolidačnej banky vo výške do 1,3 mld. Sk. O čo narástol? O nezaplatené úroky, ktoré musela VÚB účtovať, hoci sme mnohokrát navrhovali, že takéto úroky sa vo vyspelých ekonomikách neúčtujú do výnosov, evidujú sa, a keď podnik bude raz schopný zaplatiť, tak sa suma zohľadní.

Zmeniť legislatívu bolo v rukách vlády, rozpad zahraničného trhu sa však nedal vyriešiť z hodiny na hodinu.

- Veď to. Príklad Partizánskeho to plne potvrdzuje. Do 30 miliónov párov obuvi sme ročne vyvážali do Ruska. Z večera do rána všetko padlo. Dokonca vzhľadom na trhy aj náš nábytkársky a drevársky priemysel. Smrečina Banská Bystrica, Polomka, nový veľký drevársky závod, a tak by som to mohol brať rad radom. Vtedy som si to všetko tak neuvedomoval, ale dnes, keď sa na to všetko spätne pozriem, tak to prirovnávam k roku 1918. Slovensko dodávalo na uhorský trh, ktorý stratilo, a po vzniku Československa nebolo schopné sa rýchlo preorientovať.

Nedalo sa na to aspoň vnútorne v bankách pripraviť?

- Však áno, veď za rok 1994 mala audítorská správa Všeobecnej úverovej banky vytvorených 14 mld. Sk rezerv opravných položiek, začali sme ich podľa zákona tvoriť v roku 1993. Keby táto dynamika pokračovala, tak by situácia bola iná. Keď sa zlepšovala ekonomika v rokoch 1994, 1995, 1996, zlepšovala sa i finančná disciplína. Podniky začali lepšie platiť, obnovili splátky úverov, úrokov a tak ďalej, čiže sa to zlepšovalo. Potom však v roku 1996 vláda bola príliš rozšafná v štátnych výdavkoch, vo verejných investíciách, čo v roku 1998 a neskôr vyvolalo potrebu radikálnych úspor. Keby som to zhrnul, platí, že vývoj v bankovej sfére je odrazom vývoja hospodárstva. Ako argument by som použil japonskú ekonomiku, ktorú niekoľko rokov charakterizuje stagnácia bankového sektora, má rizikové úvery za množstvo miliárd amerických dolárov, a tak sa vlády na japonské pomery netypicky často striedajú.

My teraz pristupujeme k privatizácii slovenských bánk. Ako vnímate tento vývoj?

- Kedysi som sa domnieval, a dosť dlho, že najväčšie banky by nemali byť privatizované. Je aj nemálo zahraničných odborníkov, ktorí sa domnievajú, že banky majú taký veľký vplyv na rozvoj hospodárstva, že si ich vláda stráži. Pravdu povediac, ani nepoznám vyspelú krajinu, ktorá má celé bankovníctvo v zahraničných rukách. Hoci by vláda nemala riadiť banky, ale nemať ani jednu, to je strata akéhokoľvek vplyvu na finančný sektor. A z praxe to vidím tak, že každá banka sa snaží podporovať štruktúru alebo hospodárstvo či podnikateľov, aby potom využívala z toho plynúce výhody. To by bol prvý fakt. Druhý je, že sme navrhovali reštrukturalizáciu bánk, začiatkom roku 1993, asi tak v marci - apríli bolo prijaté uznesenie o reštrukturalizácii bánk. Vtedy sa už hovorilo o rizikových úveroch, že sa na ne vytvárajú rezervy a opravné položky. Už v roku 1995 bol predložený návrh reštrukturalizácie aj s tým, aké zákony treba zmeniť, upraviť, čo účtovať, neúčtovať. Vláda to prijala a vtedy sme si mysleli, že privatizácia by nemusela byť taká stopercentná, lebo sa zdalo, že je zvládnuteľná s menšími nákladmi.

Kedy a kde sa to potom narušilo?

- Bola tu jedna poradenská firma McKenzie, ktorá za rok 1994 robila analýzu, a dospela k záverom, že situácia v našom bankovom sektore je zlá, ale zvládnuteľná, ak sa prijmú rázne opatrenia. Vláda prijala uznesenie vlády, čo všetko treba urobiť. Žiaľ, zostalo len pri uznesení, skutky nenasledovali. Tak sme potom niekedy v roku 1996 presadili v rámci novely zákony o bankách, jeden paragraf, ktorý hovorí, že vláda pomôže bankám pri reštrukturalizácii v tých prípadoch, keď prevzali úvery z minulosti. Len Všeobecná úverová banka prevzala 90 % všetkých úverov. A že na to vláda vydá nariadenie, akým spôsobom sa to urobí. To nariadenie nikdy nevyšlo. Preto sme v roku 1997 upozornili ministra Maxona, že situácia v bankovom sektore je veľmi krehká, a keď prídu nejaké turbulencie, nemožno zaručiť, že to bude bez závažných problémov. Nič sa neudialo.

Nemohla v takejto situácii byť Národná banka Slovenska dôraznejšia mimo štruktúry vlády?

- Takéto zásahy NBS nemôže urobiť, to môže urobiť vláda a ministerstvo financií. Po parlamentných voľbách prišla nová vláda, s ktorou sme konzultovali naše návrhy, a tá ich prijala. Ale prijala ich v roku 1998, medzitým stagnovali zlé úvery. V roku 1997, určite si to pamätáte, veľmi vyleteli úroky. Vyše 25 % a podobne. Všeobecná úverová banka musela na trhu kupovať drahé zdroje a ničilo to aj likviditu bánk aj podniky, lebo potom museli podnikom úvery dávať ešte drahšie.

Ak dobre rozumiem tvrdíte, že keby bola terajšia vláda pri moci skôr, mohlo sa mnohým problémom predísť?

- Alebo keby bol Mečiar splnil uznesenie, ktoré jeho vláda prijala v roku 1995 a boli by prijaté aj nápravné kroky, napríklad nezdaňovať opravné položky, neúčtovať nesplácané úroky atď. Boli sme vtedy presvedčení, veď aj Banková rada prijala koncepciu, že urobí reštrukturalizáciu v roku 1995, potom sa sprivatizuje najprv Všeobecná úverová banka, ale tak, aby nám zostal minimálne 34-percentný podiel. Čiže v zásadných otázkach by mal štát vždy možnosť zabrzdiť alebo zablokovať také riešenie, ktoré by bolo proti jej záujmom. Sporiteľňa orientovaná na obyvateľstvo mala monopol, tak sme hovorili 49 % v prvej etape, a potom sa uvidí. Žiaľ, situácia sa zmrazila, od roku 1995 ubehli tri roky, zvyšoval sa deficit na bežnom účte, rástol deficit v štátnom rozpočte atď. V roku 1997 to prepuklo plnou silou. Nová vláda sa v roku 1998 ocitla v tom až po uši. Ekonomika stagnovala, problémy rýchlo narastali.

Pri pohľade späť sú nejaké rozhodnutia, ktoré ste vo funkcii viceguvernéra Národnej banky Slovenska urobili, ktoré by ste zmenili? Alebo nejaké situácie?

- Ale áno. Poviem vám taký príklad. Zaviedli sme nútenú správu v IRB, kde bola vtedy snaha ju nelegálne a v rozpore so zákonom ovládnuť zo strany VSŽ. Aby nás obišli, vytvorili nejaké spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré kupovali také podiely, na ktoré nepotrebovali súhlas, a takto banku ovládli. Neviedli ju však dobrým smerom. Mylne sa domnievali, ako väčšina, povedal by som, neskúsených investorov, že banka je inštitúcia, ktorá má neobmedzené množstvo peňazí, a stačí tie peniaze z nej dostať. Preto v tom čase IRB išla dolu vodou. Rokovali sme s vládou a vláda sľúbila pomoc. Možno sme mali tvrdšie postupovať. Zaviedli sme nútenú správu. A napadli sme rozhodnutia akcionárov, ktorí nemali súhlas NBS na pôsobenie v IRB. Napriek tomu v banke neurobili zmeny v registrácii vlastníkov, hoci sme upozornili, že nesúhlasí list so zmenami predstavenstva a dozornej rady. Možno sme mali postupovať nejakým razantnejším spôsobom, nie som si celkom istý akým, lebo sme nemali podporu vlády. S odstupom času si aj tak myslím, že sme sa nemali nechať odbiť, mali sme byť dôraznejší. Keď sme takí boli v prípade AG banky, SKB alebo Dopravnej banky, tak nás často aj niektorí poslanci napádali, že sme príliš prísni.

Vidím, že sa už v podstate balíte. Prechádzajú vám hlavou nejaké myšlienky, že toto by som bol ešte rád dotiahol do konca?

- Dá sa to takto chápať. Mám smolu, že ako šéf Všeobecnej úverovej banky som sa pričinil o to, že začala stavať. Vybrali sme projekt dodávateľa a začali s výstavbou novej budovy, ale nikdy som v nej nesedel, lebo začiatkom mája v roku 1995 som odišiel. Prišiel som do Národnej banky Slovenska, ktorá vzhľadom na to, že je rozptýlená v desiatich budovách, rozhodla sa postaviť si vlastnú budovu. Pretože mi profesijne patrila výstavba a všetko, čo s tým súvisí, dostal som jej výstavbu na starosť. Žiaľ, nepodarilo sa mi budovu dokončiť v plánovanom termíne. Je to budova pekná, ale zložitá, problémy sú so stavbárskou nekvalitou. Niektoré menšie firmy skrachovali ako subdodávatelia. Hlavný dodávateľ musel hľadať nových, čo bolo drahšie a jedno s druhým. Napríklad to sa mi nepodarilo.

Ale mám skôr na mysli odbornú časť.

- Otázka bankového dohľadu je predmetom veľkej kritiky. Je fakt, že čo sa toho týka, nerobili sme všetko bezchybne. Je to činnosť, ktorú sme u nás v minulosti nerobili. Jeho pravidlá sa preberali z Bazilejského výboru pre bankové dohľady, a sú aj také názory, že sme mali byť prísnejší. Možno, že áno. Hospodársky život je však veľmi komplikovaný. Ustavične sa zdokonaľujú rôzne produkty, rozvíja sa elektronika, banky sa elektronizujú a musím povedať, že často rôzni špekulanti a podvodníci ako prví prídu na nejaké spôsoby, ako banku oklamať a priviesť ju do situácie, že peniaze sú nenávratné. Sme ako strážcovia zákona v druhom slede, mám na mysli bankový dohľad. Zistíme, čo sa stalo a až potom, keď sa to stalo, analyzujeme a hľadáme opatrenia, ako to v budúcnosti vylúčiť. V tomto stále máme rezervy. Je to do istej miery paradox, ale my sme sa učili na týchto negatívnych skúsenostiach. Platí to, aj keď sme zaviedli nútenú správu v IRB. Nútená správa je veľmi náročná funkcia a trebárs v prvom prípade pri IRB sme sa ešte len učili, ako sa to robí. Hoci sme to mali naštudované z predpisov, vyhlášok, zo zákonov, ale učili sme sa na každej novej nútenej správe. Učili sa aj akcionári, robili ďalšie nové kroky, ako nás dobehnúť. Každý nový prípad bol charakteristický niečím novým. Vezmime si prípad Dopravnej banky, kde chceli dokázať, že Fond ochrany vkladov nemá nárok na svoj podiel pri likvidácii banky a podobne. Takže v takomto nejakom duchu musí bankový dohľad postupovať aj v budúcnosti.

Peter Machala