Po najbližších voľbách bude noc

Sú trezory politických strán „hýbadlom“ ekonomiky Slovenskej republiky?

„Ako občana a čiastočne aj ako opozičného politika ma táto vládna koalícia sklamala. Veril som, že dá do poriadku korupčné aféry, zmierni mieru klientelizmu a že dokončí kauzy, ktoré neurotizovali Slovensko a v podstate aj Európu. Žiaľ, tieto nepríjemné skutočnosti slovenskej politiky po roku 1990 majú, povedal by som, geometrický nárast,“ zdôraznil v rozhovore pre Hospodársky denník poslanec Národnej rady SR za Hnutie za demokratické Slovensko – ľudovú stranu Vojtech Tkáč, bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny a podpredseda HZDS. V súčasnosti nie je členom vedenia tejto strany. Mnohí ho považujú za pragmatického politika a výkonného odborníka,

ktorého čas by mal ešte len prísť.

Prečo ministri s otvorenou či skrývanou nechuťou odchádzajú z týchto postov? Je to tým, že členovia vlády a stranícke subjekty, ktorými sú krytí, sa dostávajú k pôžitkom, o ktorých radový človek ani netuší?

- Motivácia pre vstup do exekutívy je rôzna. Iná otázka je, že moja mama už mala ministra a vaša ešte nie. Aj toto je možno na Slovensku pre niekoho dôležitý faktor. Pre mňa však nie. Možno to poviem zjednodušene alebo až vulgárne, ale dnes nie je problémom stať sa ministrom, ale problémom je ostať vo funkcii čestným, tvoriť štátnu politiku, byť štátnikom a posúvať dopredu najmä normatívu. Podľa môjho názoru ak ministerstvo nevyprodukuje počas funkčného obdobia predovšetkým kvalitnú legislatívu,

tak je nanič.

V tom prípade je to len občianske združenie na reguláciu niektorých spoločenských pohybov. Vždy som na ministerstve hovoril, že neriadime javy, ale spoločenské procesy. Preto sme v našom období mali najviac zákonov, a to až 59, pričom išlo aj o reformné zákony kódexového typu a pripravili sme 160 normatívnych právnych aktov, na ktoré nadväzuje práca súčasného vedenia ministerstva práce. Vytvorili sme predpolie na sociálnu reformu, rozbehli sme sociálnu pomoc, reformovala sa zamestnanosť, mali sme veľmi dobré vzťahy so Svetovou bankou či s Medzinárodnou organizáciou práce. To sú výsledky, ale inou otázkou je, s akým pocitom alebo na akej úrovni z funkcie odídete. V podstate ani v jednom prípade pri súčasnej vláde to nebolo kóšer a z jasných príčin. Bolo to vždy zahmlené.

Už viacerí členovia kabinetu odišli, spravidla do parlamentu...

- Ak by sme išli do detailov vo vzťahu k najnovšej kauze eurofondov, mohol by som o tom hovoriť zo svojej skúsenosti aj s týmto prostredím, ktoré má metastázy

až v Bruseli.

Stačí pripomenúť odchod celej plejády komisárov vrátane celej špičky Európskej komisie z dôvodu korupcie. To znamená, že táto garnitúra komisárov a vedenia pod šéfovaním Romana Prodiho je vlastne antikorupčná skupina, ktorá negovala svojich predchodcov. To znamená, že v tejto súvislosti sa naozaj ani vyspelá Európa nevyhýba klientelistickej a korupčnej rakovine a myslím si, že to treba presne pomenovať. Chcem tým tiež povedať, že nie opozícia ani médiá, ale sama koalícia má sebaničiace mechanizmy. Nedokazujem túto kauzu, mám len indície. Myslím si, že OLAF (Európsky úrad na boj proti korupcii - pozn. Hd) tieto záležitosti prešetrí veľmi starostlivo. Absolútne však rešpektujem princíp prezumpcie neviny a najmä individualizácie zavinenia.

Kedy podľa vás konečne vyhrá na Slovensku rozumný pragmatizmus?

- Myslím si, že on tu je. Len ešte nezvíťazil. Rozumný pragmatizmus je vo výrokoch politikov, v princípoch občianskej spoločnosti či v štátnickej a politickej práci. Každá politická strana má svojich múdrych ľudí, ale aj takých, u ktorých ambicióznosť poráža

zdravý rozum.

Každá politická strana chce dobro a nechce v skutočnosti pre krajinu zle. Ide však o to spojiť práve tieto sily. Ja som v politike z jedného dôvodu, a ten je veľmi prozaický: Chcel by som dokončiť sociálnu reformu, na ktorej som pracoval od roku 1990 ešte počas pôsobenia na federálnych odboroch v Prahe. Pragmatizmus dnes chýba nie iba zásluhou politických subjektov, ale aj vďaka absencii princípov občianskej spoločnosti. Z môjho hľadiska absolútne zlyhávajú odbory ako nositeľ rozumu. Zlyhávajú aj zamestnávateľské subjekty. Totálne zlyháva cechový, brandžový systém. Zlyhanie spočíva v tom, že ak politik vyhlási, že na Slovensku je čierna práca, tak prvý, kto by mal kričať, že existuje, alebo naopak, že nie je, sú zamestnávatelia. Brandžový a cechový systém u nás v rámci občianskej a ekonomickej spoločnosti, podľa mojej predstavy, takmer neexistuje. Reprezentatívne organizácie zamestnávateľov a zamestnancov v podstate v súčasnosti kolaborujú s vládnou mocou a ich odborná úroveň je nulová. Stačí si prečítať stanoviská z tripartity. Absentuje spoločenská kontrola a vzájomnostné mechanizmy, ktoré sú v občianskej spoločnosti bežné. Tam sa vytvárajú obranné mechanizmy

proti okrádaniu

spotrebiteľa, proti zneužívaniu poistných fondov, ale aj proti korupcii a klientelizmu. To je moje negatívne hodnotenie súčasnej spoločnosti. Na Slovensku tiež chýba napríklad spoločný postup intelektuálov a určitý prvok sebaochrany pred klientelizmom a korupciou v samotnej politike. Podľa mojej mienky dnes existujú na Slovensku nové ekonomické inštitúty, ktoré hýbu touto krajinou v ekonomickom zmysle slova, a tými sú trezory politických strán. Nejde tu o to, že si niekto postaví drahý dom, ale o to, akým spôsobom sa dnes financujú a korumpujú politické strany, ktoré vládnu. Čo je najväčším sklamaním tejto vlády aj vo vzťahu k tomu, čo som chcel dosiahnuť, je žiadny alebo mínusový reformný potenciál.

Slovensko sa od roku 1990 vyvíjalo ako polarizovaná politická krajina.

- Som presvedčený, že máme veľa schopných ľudí na to, aby sme prešli ku krajine tolerancie. Ten prechod je to, čo vnímam aj v pozadí politiky prezidenta republiky. Nechcem ho glorifikovať, chcem povedať, že ešte to asi nepomenoval presne, ale určite to cíti, že prechod k tolerantnej krajine a spoločnosti si vyžaduje aj zhodu v reformách.

Ak hovoríte o tolerancii, čo čaká túto krajinu po najbližších voľbách?

- Vždy odpovedám veľmi jednoznačne: Po najbližších voľbách bude noc. Táto noc bude veľmi dôležitá z rozličných aspektov, kde si už každý bude môcť povedať, kam sa dostal.

Nebude však táto noc trvať štyri roky?

- Nie, pretože slovenský volič je vyspelý a verím mu. V tú noc si musí povedať ten, kto sa do vlády dostane, aj ten, kto sa nedostane, čo pre to spravil a čo nie. Tam si každý musí spytovať svedomie. To isté platí pre lídrov ďalších parlamentných strán. A čo sa stalo na úrovni lídrov politických subjektov, ktoré sú vo vláde? Malo to veľkú akceleráciu a nikto nevie, ako sa to skončí. Dnes je na Slovensku

kríza lídrov,

a to takmer vo všetkých stranách. Myslím si, že najbližšie voľby budú najspravodlivejšie, a to z dôvodu, že ľudia môžu konečne začať porovnávať. Asi dožije druhá vládna garnitúra, ktorá ťahá dlhší časový úsek, pokiaľ sa skôr nerozpadne. Možno však štyri roky ešte dotiahne. Myslím, že na to má schopnosti, aj keď to nemusí byť na čele s Mikulášom Dzurindom. Ale to je už špekulácia. Teda ľudia budú môcť porovnávať, čo kto sľúbil a čo kto spravil. V tom zatiaľ nikto nebol svätý, ani HZDS.

Zastávate názor, že do Európy by sme nemali ísť kolenačky a za každú cenu. Čo sa vám na prístupovom procese nepozdáva?

- Málo rezonuje jedna záležitosť, ktorú by som chcel cez vás prezentovať. Je to otázka postoja Európskej demokratickej únie (EDÚ) ako politického zoskupenia, do ktorého chce vstúpiť aj HZDS. Nechceme Spojené štáty európske, teda s veľkým „S”, ale chceme Európu spojených štátov s malým „s”. Chcem tým povedať, že žiadna federácia, ale únia. Koniec národných štátov nehrozí. Hovoria o tom viaceré politické dokumenty a pakty, ktoré vychádzajú z princípu národných štátov. Absolútne neznehodnocujem v tejto oblasti dosť značné pozitíva Dzurindovej vlády. Vysoko oceňujem najmä prácu hlavného vyjednávača, štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Jána Figeľa. Ten robí veľmi

záslužnú robotu

pre Slovensko. Klobúk dole.

Nepovedali ste však, čo vám tak prekáža.

- Je to problematika prechodných období v súvislosti s voľným pohybom pracovných síl, čo je moja parketa. Ak by sme zhodnotili aj to, ako sa plní asociačná dohoda medzi SR a Európskou komisiou, tak treba

povedať, že túto dohodu práve EK a jednotlivé členské štáty neplnia. To je dosť málo známa skutočnosť. Články 42 a 43 hovoria o tom, že tieto štáty majú pomáhať rozvoju najmä bilaterálnych vzťahov v oblasti zamestnanosti. Sedemročné prechodné obdobie, ktoré avizuje najmä Rakúsko a Nemecko považujem za nedôstojné Európskej únie. Keď si spočítate od šokovej terapie koľko rokov je už liberalizácia obchodu, ako platia svetové ceny a európske ceny aj pohyb kapitálu, tovarov a služieb, ale aj užitie ich produktov zo strany občanov krajín EÚ, tak zistíte, že prechodné obdobia máme už dávno za sebou. Ak si spočítate, že máme rok 2001 a do EÚ vstúpime v roku 2004 a prechodné obdobie by ešte platilo sedem rokov, tak si stačí odrátať rok 1989 od roku 2011 a zistíte, aké nedôstojné podmienky sa vytvárajú pre asociované krajiny, pričom nejde len o Slovensko. Ak toto je prístup k európanstvu, tak si myslím, že opak je pravdou, a toto je vysoká škola euroskepticizmu.

Politici na Západe vyjadrujú obavy z výsledkov budúcich volieb a investori žiadajú stabilitu, aby to, čo platí teraz, platilo aj zajtra. Ak sa HZDS dostane do vlády, na čo pozitívne by nadviazalo, aby nikto nemohol povedať, že Slovensko opäť začína z iného bodu?

- Je veľkou chybou Európskej únie aj jednotlivých štátov, že zasahujú do vnútorných pomerov iných štátov, a to platí tak pre Rakúsko, ako aj dnes pre Taliansko a že dopredu sa prejudikujú určité názory. Z hľadiska štandardizácie politickej scény škandály, korupcie, klientelizmus, ale aj financovanie politických strán sú pomaly na úrovni Marxovho a Engelsovho Manifestu, že Európu

obchádza strašidlo,

ale dnes už nie komunizmu, ale strašidlo korupcie a klientelizmu v politických stranách. Tento európsky problém, samozrejme, neobchádza ani Slovensko. Ak je súčasná politická scéna na Slovensku hodnotená ako stabilná, tak je to hrubý nezmysel. Slovensko potrebuje tvrdú kryštalizáciu ľavice, pravice či stredu a štandardnú politickú scénu aj z hľadiska programu. Ale nie programu proti Vladimírovi Mečiarovi alebo akejkoľvek inej persóne - dnes už aj proti Robertovi Ficovi, ale za niečo. Budeme vykradnutou „šmykňou”, ktorú možno naplniť len tvrdou robotou, dobrými podnikateľskými pomermi a dokončením reforiem.

Vladimír Turanský