Jarošove obzretia

Prozaik Peter Jaroš si nezmazateľné miesto v slovenskej literatúre poctivo zabezpečil románom Tisícročná včela (1979), hoci nielen ním. V literárnom (aj filmovom a rozhlasovom) kontexte je prítomný celé desaťročia. Len nedávno vydala Agentúra Silentium jeho Loď lásky alias Kroniku dobrých nádejí, knižku, ktorá je v istom zmysle Jarošovou podobizňou. Sú tu neznáme (doteraz nepublikované) verše, postrehy ku knihám slovenských autorov, vyznania, krátené rozhovory z posledných rokov, ktoré poskytol pre médiá a literárne časopisy, ale najmä listy insitnému maliarovi-lekárovi Júliusovi Považanovi, priateľovi-partnerovi v dialógu o umení a živote najmä v rokoch po novembrovej revolúcii. Kto pozná Jarošovu tvorbu, nebude považovať za pózu, že sa otvorene hlási k niektorým avantgardným smerom zo začiatku 20. storočia. Peter Jaroš, epik a rozprávač, akých je v súčasnej próze málo, neváha vysloviť ani otvorený názor na spoločenské dianie (istý čas bol aj poslancom NR SR.) V listoch J. Považanovi (23. 9. 1990) konštatuje: Ja mám však obavy z toho, aby sme tu odrazu nemali inú totalitu – ekonomickú a aby sme nebudovali kapitalizmus IV. cenovej skupiny, aby sme nezačínali tam, kde sme po vojne (alebo ešte pred vojnou?) skončili...

Kniha Loď lásky obsahuje aj fotografický materiál so snímkami Jarošových najbližších a priateľov.

Rudolf Čižmárik