Len rokovať a sľubovať nestačí

Lekárnikom ide o prežitie, ale, samozrejme, aj o vlastné peniaze

V mnohých lekárňach exekútori nielen klopú, ale búchajú na dvere, majitelia, ktorí ručia celým svojím majetkom majú pocit, že žijú v bezprávnom štáte. Úroveň i doterajšie znenie pripravovanej novely zákona o zdravotnom poistení akoby dávalo za pravdu tým, ktorí tvrdia, že je tu úsilie zbaviť sa zodpovednosti za garantovanie poskytovanej zdravotníckej starostlivosti. Štát by viac nemusel už ručiť za dlhy zdravotných poisťovní. A tak zatvorenými lekárňami poukazujú, zo stavovskej organizácie, nielen na pretrvávajúci nedostatok financií v liekovom reťazci. Protestom, pre ktorý by sa mali dnes stretnúť s ministrom zdravotníctva, chcú lekárnici dosiahnuť, aby sa problémy rezortu konečne začali riešiť komplexne. Výsledkom môže byť len kompromis, no lekárnici majú stanovené svoje hranice, za ktoré jednoducho nemôžu ísť. Návrh novely totiž nedostali stavovské organizácie na pripomienkovanie a nebol dokonca ani na internetovej stránke ministerstva zdravotníctva. Lekárnici chcú garancie, že ich vlastné peniaze im budú skutočne vyplatené. Novela neobsahuje ani termín, dokedy by mali byť záväzky vyrovnané. Navyše sú v lekárňach presvedčení, že ak ich zákon núti poskytovať služby, musí existovať aj garancia, že za tieto služby dostanú zaplatené. U nás akoby nechceli zodpovední a kompetentní rozumieť pravde dodržiavanej v kultúrnych krajinách, že dlhy sa platiť musia.

Minister zdravotníctva Roman Kováč vyzval už v utorok vedenie Slovenskej lekárnickej komory, aby ukončili štrajk a otvorili lekárne. Zatiaľ ich zostalo zatvorených asi 80 %, v niektorých regiónoch sa tvoria rady na lieky dlhé aj niekoľko desiatok metrov. Ďalšie kroky závisia od rokovania na kramárskom kopčeku. Pripomeňme si, že situácia v lekárňach bola podobná aj vlani v júni, keď o nej lekárnici hovorili s premiérom Mikulášom Dzurindom. Vtedy zobrali aj sľuby, dnes ich už neberú. Zrejme aj preto, že podľa odborníkov z tejto oblasti problémy zdravotníctva presiahli rámec rezortného ministerstva a je najvyšší čas, aby sa nimi zaoberala vláda. Tá má však teraz starosti sama so sebou. A krachujúci zdravotnícky systém padá vedľa nej. Nemožno súhlasiť ani s vyhláseniami novo sa ohlasujúcej organizácie, ktorá práve v tejto súvislosti začala mať veľkú starosť o zdravie pacientov a označuje ich za vazalov či rukojemníkov. Ak by zástupcovi tohto zväzu skutočne šlo o pacientov, dávno by si všimol, že čím ďalej tým viac doplácajú na celý, rozsýpajúci sa a v riadiacej sfére neschopný zdravotnícky systém.

Ľudmila Koníková