Výdavky za viac rokov

Je potrebné v jednoduchom účtovníctve časovo rozlišovať platby, ktoré sa prelínajú z jedného do druhého roka, napr. poistenie, lízingové splátky, predplatné literatúra a pod.?

- Jednoduché účtovníctvo je založené na hotovostnom princípe. Hospodársky výsledok účtovnej jednotky za účtovné obdobie sa zisťuje v peňažnom denníku ako rozdiel medzi príjmami a výdavkami celkom, s výnimkou príjmov od dane oslobodených alebo do základu dane z príjmov nezahrňovaných a s výnimkou platieb, ktoré nie sú výdavkom vynaloženým na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Hospodársky výsledok z hľadiska účtovníctva ovplyvňujú len finančné operácie – prírastky a úbytky

peňažných prostriedkov.

Pretože základ dane z príjmov zisťujú daňovníci, účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva priamo v účtovníctve, je potrebné už v účtovníctve pred uzávierkou účtovného obdobia uplatniť požiadavky zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov (ZDP) vždy v aktuálnom znení. Ten v § 23 ods. 2 písmeno a) stanoví, že pri zisťovaní základu dane sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva... z rozdielu medzi príjmami a výdavkami. V nasledujúcom ods. 3 stanoví, aké úpravy (zníženie a zvýšenie príjmov a výdavkov) treba vykonať v záujme toho, aby sa z hospodárskeho výsledku správne odvodil základ dane (čiastkový základ dane) z činnosti, o ktorej sa účtuje. Jednoduché účtovníctvo nepozná náklady a výnosy, a preto v samom účtovníctve nepozná ani časové rozlišovanie. Pohyby peňažných prostriedkov ovplyvnia hospodársky výsledok v tom období, keď sa pohyb uskutočnil. Z tejto zásady stanovuje zákon o daniach z príjmov niekoľko výnimiek.

Sú to výdavky na obstaranie hmotného a nehmotného majetku, ktoré sa neuplatnia v období, keď boli vynaložené, ale prostredníctvom odpisov v niekoľkých nasledujúcich zdaňovacích a účtovných obdobiach. Ďalej to môžu byť výdavky na opravy HIM, ktoré zákon umožňuje prostredníctvom vytvorenia rezerv uplatniť v období, ktoré predchádza ich skutočnému vynaloženiu. Napokon sú to výdavky na nájomné, ktoré sú v súčasnosti jediným typickým prípadom pre časové rozlíšenie v jednoduchom účtovníctve. Zákon o daniach z príjmov uvádza medzi daňovými výdavkami, ktoré sa uznávajú až po ich zaplatení (§ 24 ods. 3), aj nájomné vrátane nájomného za veci s právom kúpy prenajatej veci (lízing), pričom u daňovníkov účtujúcich v sústave jednoduchého účtovníctva len vo výške pripadajúcej na príslušné zdaňovacie obdobie. V konkrétnom prípade teda úhrady za predplatné časopisov, platba poistného, predplatené služby na nasledujúci rok sú účtovnými a daňovými výdavkami v období, keď sa realizovala finančná operácia. Nájomné možno uplatniť až po zaplatení, ale len vo výške pripadajúcej na konkrétne zdaňovacie obdobie. Ak napríklad v roku 2001 zaplatí podnikateľ nájomné vopred na päť rokov, zatriedi úhradu do položky druhového členenia „ostatné výdavky, ktoré nesmú ovplyvniť základ dane“. V rámci uzávierkových účtovných operácií potom v roku 2001 uplatní ako daňový výdavok 20 % zaplatenej sumy, a to bude opakovať aj v rokoch 2002 až 2005. Lízingové splátky sa rozvrhujú tak, že sa z lízingovej zmluvy stanoví celková výška nájomného (akontácia a súčet splátok podľa splátkového kalendára), delí sa počtom mesiacov nájmu, jednotlivé platby sa účtujú ako výdavky, ktoré neovplyvňujú základ dane a v uzávierkových účtovných operáciách sa každoročne uplatní výdavok rovnajúci sa súčinu mesačného podielu a počtu mesiacov trvania zmluvy. Starý zákon o daniach z príjmov poznal ďalší prípad časového rozlíšenia príjmov a výdavkov – boli to príjmy a výdavky realizované 15 dní pred a 15 dní po rozhraní rokov, príslušné ustanovenie však bolo s účinnosťou k 31.12.1998 zrušené.