Ťažký návrat strojárov

Komentuje Robert Róm

Slovenské strojárstvo najviac utrpelo najmä neriadenou konverziou po roku 1989. Najväčší prepad toto odvetvie zaznamenalo v roku 1994 a odvtedy hľadá cesty nielen k vlastnej tradícii, ale aj na ekonomicky zaujímavé trhy. V tejto súvislosti treba poznamenať, že práve v roku 1994 vyrábali strojári len tretinu svojej pôvodnej produkcie. Postupné nadväzovanie kontaktov so zahraničnými investormi predsa len zvýšilo ich sebavedomie, ktoré sa prejavuje aj v náročnom medzinárodnom konkurenčnom prostredí. Ide najmä o automobilový priemysel, podniky na výrobu ložísk, bielej techniky a hydrauliky. Druhú kategóriu tvoria podniky, ktoré vznikli počas privatizácie slovenských strojárskych podnikov a stále hľadajú zákazkovú náplň. Ich charakteristickou črtou je, že sústavne zápasia s financovaním výroby, platením za energiu a vyplácaním miezd. Tieto firmy pokiaľ nenájdu solventných partnerov v zahraničí, v podstate bojujú len o prežitie. Uvedené skutočnosti sú jasným signálom, že slovenské strojárstvo musí prejsť procesom reštrukturalizácie, zmeniť charakter výroby súčiastok a polotovarov a jednoznačne sa orientovať na finalizáciu výroby. Výchova novej kvalifikovanej generácie strojárov bude podstatne nákladnejšia, ako štát ušetril. Netreba zdôrazňovať, že pri viac ako 20-percentnej nezamestnanosti je okrem iného problémom zohnať priamo do výroby profesionálneho strojára. Napriek tomu, že približne 90 % strojárskych podnikov je sprivatizovaných, štát by mal vyvinúť pozitívnu aktivitu. Mal by sa zamerať na nekomplikovanú a stabilnú legislatívu, nebrzdiť podnikanie, vyriešiť daňové zákony tak, aby pomohli zvyšovať hospodársku úroveň. Strojárstvo dáva prácu pre 100-tisíc ľudí a podiel výroby na exporte predstavuje 39 %.