Paralely vyšehradskej lahôdky v ekonomike

Integračný vzduch kandidátskeho štvorlístka je zkavne preťažený

Až traja členovia z úspešnej Vyšehradskej štvorky pocítili v prvých rokoch poslednej dekády uplynulého storočia, že nadhodnotená mena a nereštrukturalizovaný priemysel robia svoje - zostali odstavené z konkurencieschopnosti na zahraničných trhoch. Ako súdi ďalej Business Central Europe, jedinou výnimkou sa vtedy stalo Poľsko. Jeho ekonomika vyletela za prvých sedem rokov danej dekády raketovou rýchlosťou a nikto v daný moment nepochyboval, že ak sa EÚ rozšíri, tak najmä pre Poľsko. Lenže lokomotíva HDP ku koncu minulého roka vypustila paru až na dve percentá, nezamestnanosť od roku 1990 pohltila vyše raz tak nezamestnaných (zo 6,3 % v roku 1990 na 15 % v roku 2000) a vari jedine uletenú infláciu zo začiatku 90. rokov (585,8 %) sa podarilo pritiahnuť na minuloročných 10,1 %. A zrazu všetci, aj vyšehradskí členovia, začali byť skeptickí. Počká EÚ s rozširovaním, kým Varšava opráši staré zlaté časy? Radi by sme videli silnejšie väzby so Slovinskom a s Českou republikou, pretože „tri dobre pripravené krajiny by mohli byť integrované už v priebehu dvoch rokov“, konštatuje maďarský premiér V. Orbán.

Nesporne sa dá súhlasiť s tvrdením, že snaha Vyšehradskej štvorky (ČR, SR, Maďarsko a Poľsko) priradiť sa k Európskej únii koordinovane - ako to navonok jej členovia proklamujú, nie je na škodu veci. Pomalšie Slovensko sa tým napríklad vyvarovalo mnohých chýb v negociačnom procese pri kapitolách, ktoré už jeho susedia mali dávno s EÚ rozdiskutované. Aj vďaka tomu, kým napríklad šprintéri Estónsko, Cyprus a Slovinsko uzavreli 18 z 30 kapitol, Slovensko sa so 16 kapitolami vtlačilo medzi Maďarsko (17) a ČR s Poľskom (obe majú uzavretých po 15 kapitol). Avšak, súhlasiť sa dá aj s konštatovaním, že medzi kandidátmi je už vzduch zjavne nabitý konkurenciou a sociálnymi problémami. Dôvodom je fakt, že všetci traja susedia Slovenska sú zároveň členmi tzv. Luxemburskej skupiny, ktorá začala rokovania ešte v roku 1998, čím by teoreticky mala byť pripravená na pridruženie sa k EÚ v rokoch 2002 - 2003. Slovensko je na rovnakej úrovni v príprave, aj keď nie v skúsenostiach. Poľsko stráca tempo, Maďarsko začína byť nervózne a aj napriek tomu, že všetci začínajú vykazovať podobné kolónky s ekonomickými údajmi, nikto nepochybuje, že tento tlak si berie daň zo životnej úrovne.

Stačí si zobrať spomínaný príklad Poľska. Na veľké počudovanie západných krajín si Poľsko zvolilo v čase možných dosahov ruskej krízy menovú politiku obdobnú v krajinách Maďarska, Česka a Slovenska, ktorých mena medzitým takmer skolabovala. Pritom The Economist Intelligence Unit vidí aj ďalšiu paralelu: tak ako v daných krajinách, aj Poľsko sa rozhodlo pre menej bolestnejší, aj keď horší variant. Rast HDP (tohto roku 3 %, v budúcom odhad 4 %) naštartovalo cez export, nie cez spotrebný dopyt. A aj to cez tretiny firiem, ktoré sú plne v zahraničných rukách. V podstate aj polovicu z hodnoty priamych zahraničných investícií do krajiny (10 mld. USD) pokrýval predaj podielu štátnych telekomunikácií. Lenže zahraničné súkromné firmy volia ten najľahší spôsob ako zefektívniť výrobu - prepustiť zamestnancov (len 30 % z priemyselných pracovníkov pracuje dnes pre štátne firmy). OECD už dávnejšie poukázala na to, že skostnatený trh práce nevytvára nové pracovné miesta, pričom mnohé súkromné firmy tento stav využívajú tak, že platia len minimálne mzdy. K tomu, podľa mnohých nadhodnotená mena, robí z poľských firiem takmer konkurencie nespôsobilých.

Agrárny bôľ

Poľsko čakajú rokovania s EÚ týkajúce sa agrárneho trhu. A hoci urobilo niekoľko kompromisov na prechodné obdobia, prisľúbilo liberalizáciu trhu s plynom, privatizáciu jeho benzinárskeho monopolu, parlament odklepol zákon, ktorý uvoľňuje ruky zahraničným investorom pri nákupe pôdy, agrárnici budú neústupní.

A hoci má v rámci V4 najvyššiu nezamestnanosť Slovensko (21 percent), v Poľsku tento počet stúpol tiež z vlaňajších 13 na terajších 15 %. V Českej republike a v Maďarsku je asi deväť percent nezamestnaných. Keďže pôrodnosť (s výnimkou východoslovenského kraja) klesá a na pracovný trh sa neúspešne snažia dostať mladí ľudia, únia zrejme bude musieť zápasiť aj s týmto problémom. Inak sú totiž ohrozené aj zahraničné investície. Ako podotkol v tejto súvislosti napríklad Financial Times, práve nízka nezamestnanosť v Maďarsku a ČR pritiahla najviac zahraničných investícií.

Maďarsku sa podarilo dosiahnuť kompromis na prechodné obdobie s úniou v oblasti farmaceutík, neuzavrelo kapitoly ako dane, doprava či hospodárska súťaž. Údaje o zahraničných investíciách či raste HDP však utešene stúpajú a krivka inflácie a nezamestnanosti naopak klesá. Aj keď to Budapešť približuje k vytrvalcom v integračnom maratóne, sú tu sociálne problémy - roľníci, zdravotný systém a Rómovia.

Slabá podpora

Avšak v rámci V4 platí, že keby dosiahla úroveň Írska, ktoré je najrýchlejšie rastúcou ekonomikou EÚ (nad 10 percent), stále by podľa EK trvalo 20 rokov, kým by sa úroveň HDP na obyvateľa dostala na 90 percent súčasného priemeru únie. Ak teda najzaostalejšie regióny únie čerpajú pomoc z kohéznych fondov, pretože ich HDP je pod hranicou 75 % priemeru EÚ, v dôsledku prírastku V4 v únii bude až 18 % populácie žiť s úrovňou prosperity pod 50 % priemeru EÚ. Krajiny však môžu čerpať podporu len do výšky 4 % svojho HDP, čo je už teraz podľa poľského premiéra J. Buzeka neprijateľné.

Slovensko rýchlou snahou o vyrovnávanie ekonomických kolónok dosiahlo, že súkromný sektor produkuje takmer 85 % HDP, čo je jeden z najlepších ukazovateľov v rámci V4. Za úsporné opatrenia (zvýšenia cien a dovozných ciel) vzrástla inflácia a nárast HDP klesol zo 6,5 percenta v roku 1996 a 1997 na 2,2 % v roku 2000, vzrástla spomínaná nezamestnanosť, spomalila sa výroba a jej reštrukturalizácia.

Najsilnejší člen

Maďarsko sa ukazuje ako najsilnejší člen zoskupenia, kde aj sociálne dôsledky neboli také citeľné. Práve preto nechce pochopiť, prečo je Poľsko považované za najobjemnejšiu, najbližšiu, ale fakticky najslabšiu nitku, ktorou si chce únia strednú a východnú Európu k sebe pritiahnuť. Dokonca nemenovaný maďarský diplomat dýchol do preťaženého integračného ovzdušia: „Dúfame, že Poľsko nás buď rýchlo dobehne, alebo rýchlo padne dozadu.“

Hocako, je určite veľa pravdy na tom, že z politického, geografického ani historického hľadiska Poľsko z integrácie vynechať nemožno, ako tvrdia poľskí predstavitelia. Ale vysvetlením slov komisára pre rozšírenie G. Verheugena či francúzskeho prezidenta J. Chiraca, že „je absolútne chybou povedať, že Poľsko bude vynechané“, je skôr fakt, že 65-miliónový vyšehradský trh je napriek sociálnym problémom pre úniu predovšetkým ekonomickou lahôdkou.

Slávka Blazseková