Nekonečná kosovská otázka

Najpálčivejším politickým problémom zostáva situácia v Kosove a Metohiji. Hoci je provincia formálne súčasťou Srbska a Čiernej Hory, od ukončenia vojny ju dočasne spravuje OSN a Belehrad de facto nemá žiadny vplyv na vývoj v Kosove.

Hoci jedným z hlavných proklamovaných cieľov vojenského zásahu NATO bolo vytvorenie multietnickej spoločnosti a zabezpečenie dodržiavania základných ľudských práv, počas štyroch rokov dočasnej správy OSN (UNMIK) sa nepodarilo ani len priblížiť k splneniu týchto cieľov. Asi 200-tisíc Srbov a príslušníkov ďalších nealbánskych etník sa stále nemôžu vrátiť do svojich domovov. Tí, čo v Kosove zostali, doslova žijú v nepretržitom ohrození. Nie sú žiadnou výnimkou príklady, že príslušníci medzinárodný jednotiek musia permanentne strážiť srbské domy. Pokračuje aj psychologický nátlak, akým sú napríklad útoky na srbské kláštory a kultúrno-historické pamiatky. Okrem toho sa v Kosove naďalej formujú a pôsobia rôzne nelegálne polovojenské jednotky, ktoré predstavujú hrozbu pre stabilitu celého regiónu.

Dočasnej správe OSN sa teda nepodarilo vytvoriť základné bezpečnostné podmienky na slušný a civilizovaný život v provincii, čo vrhá tieň aj na niektoré dočasné úspechy. Tieto sa týkajú napríklad budovania kosovských inštitúcií, ako aj povojnovej obnovy, ktorá prebieha omnoho rýchlejšie ako v Bosne a Hercegovine. Vlaňajší hospodársky rast v provincii predstavoval 9 %. Ako úspešná sa ukazuje aj moderná daňová reforma či reforma bankového sektor, no Kosovo stále zostáva závislé od zahraničnej pomoci.

Na prvý pohľad sa zdá, že Belehrad môže mať z takejto situácie aspoň ekonomické výhody, keďže z rozpočtu nemusí financovať výdavky v chudobnej provincii. V skutočnosti mu však zostávajú výdavky súvisiace s prijatím obrovského počtu utečencov. Okrem toho tým, že Srbsko nemá žiaden dosah na formovanie ekonomickej politiky provincie, nemôže tam ani obhajovať vlastné ekonomické záujmy. Napríklad v tomto roku by sa mala ukončiť prvá vlna privatizácie podnikov. Hoci väčšina z nich bola vystavaná ešte z rozpočtu Titovej Juhoslávie, všetky príjmy z predaja zostávajú v Kosove. Iróniou je, že za staré dlhy kosovskej ekonomiky naďalej zodpovedá Belehrad.

Politicky najcitlivejšou otázkou zostáva definitívne vyriešenie politického statusu provincie. Albánski politickí predstavitelia čoraz agresívnejšie bojujú za uznanie nezávislosti Kosova a Metohije. Ich snahy pritom nezostávajú celkom bez ohlasu, v americkom Kongrese už kolujú legislatívne návrhy, ktoré vychádzajú v ústrety ich požiadavkám. Oficiálne stanovisko medzinárodného spoločenstva je však jasné a vychádza z rezolúcie BR OSN č. 1204: provincia má právo len na širokú autonómiu v rámci Srbska a Čiernej Hory.