Stále donorom Izraela?

Washington začína korigovať svoj postoj

Po Clintonovom trápení (ešte v kresle amerického prezidenta) s hluchonemými súpermi v palestínsko-izraelskom ringu boli všetci presvedčení, že jeho následníci v Bielom dome urobia aj nemožné, aby nemuseli zasiahnuť do najneskrotnejšieho zápasu na Blízkom východe. V podstate sám G. W. Bush to dal najavo hneď v prvých dňoch, keď určoval priority orientované na bezpečnostnú spoluprácu s Európou, na Čínu a Rusko, ako aj iné americké záujmy. Previerka svalov v Iraku začiatkom roka a terajšie prehodnocovanie sankcií nielen voči Bagdadu, ale aj Teheránu (vďaka lákavej iránskej rope a zdrojom plynu porušovali od začiatku sankcie dokonca aj americké konzorciá, na čele ktorých stál terajší viceprezident D. Cheney) jasne ukázali, kde sa zahraničná politika USA z Balkánu a Blízkeho východu presunula. Sám Bush v prejave o potrebe protiraketového múru za 60 až 100 mld. USD, ktorý by „nepriateľských barbarov“ (The Guardian) nechal za bránami USA, signalizoval, že mieni nielen stiahnuť mierové jednotky z daných oblastí, ale aj skončiť kyvadlovú diplomaciu. Situácia v posledných mesiacoch nakoniec prinútila Busha prehodnotiť postoj. Amerických daňových poplatníkov ročne stojí Izrael prinajmenej 3 mld. USD (len vo vojenskej pomoci), takže terajšia aktivita šéfa diplomacie C. Powella je vstupom do konfliktu. Ak, pravda, nejde o iné pozadie: vojenskú neskrotnosť židovského štátu vymykajúcu sa už spod kontroly USA.

Clintonova administratíva v podstate nikdy nežiadala od vtedajšieho premiéra Baraka viac, ako on sám mienil na rozhovoroch ponúknuť. Aj k medzinárodnej kritike sa USA vždy pridali symbolickým potľapkaním izraelského kolegu. No tvrdosť nedávnej správy bývalého amerického senátora Mitchella rozhodne nebola náhodná. Správa síce pokarhala Palestínčanov za pokračovanie násilia, ale odkryla najmä izraelské fakty na okupovanej pôde. Za 34 rokov okupácie vytvoril židovský štát 200 osád, z toho 13 vo východnej (arabskej) časti Jeruzalema so 400-tisíc osadníkmi. Po roku 1967 skonfiškovali 40 ha palestínskej poľnohospodárskej pôdy a za ďalšie dve dekády následných 400 ha pôdy, na ktorej umiestnili 6000 židovských osadníkov. Vojaci tak vyvlastnili dve tretiny palestínskej skultivovanej zeme. Pritom len od dohôd z Oslo pribudlo 50 osád asi so 40 000 novými osadníkmi. To, čo nazýva premiér Šaron „prirodzeným prírastkom“, je presne 70-percentný nárast židovskej populácie za sedem rokov okupácie Západného brehu. A to je skutočne trochu veľa aj na slona. Netreba mať dlhú pamäť na časy, keď za Clintona satelity objavili, že Netanjahu švindľoval - štvrtina židovských príbytkov bola na Západnom brehu prázdna.

Šaronova neústupčivosť, ktorú podpichuje použitím rakiet a tankov, však ide nad rámec USA. Izrael začína byť nebezpečný. Okrem toho podľa dostupných údajov vykonáva „nebezpečné nukleárne aktivity“, čo viedlo Washington k tomu, aby začal „striktne kontrolovať jadrovým zbraniam podobný export do Izraela“. A pozrime sa aj na Správu USA o globálnom terorizme v roku 2000, vypracovanú americkou administratívou. Hoci tá poukázala na sedem „rogue“ nations (krajiny podporujúce podľa USA terorizmus) - Irak, Irán, Líbya, Sudán, KĽDR, Kuba a Pakistan, načrtla už aj niečo iné. Kým každá z týchto krajín, s výnimkou Iránu, tam osciluje vďaka bývalej podpore teroristických skupín či štátneho terorizmu (Líbya, Sudán, KĽDR a Kuba) či z obáv o výrobu chemických, biologických a jadrových zbraní (Pakistan a Irak), a jedine v prípade Iránu správa poznamenáva, že „išlo v roku 2000 o najaktívnejšieho sponzora terorizmu“, denník Observer objasňujúc politiku Pentagónu a Bushovej administratívy doplnil ďalšie dve krajiny. K Pakistanu priradil aj Indiu, ktorá rovnako v roku 1998 odskúšala testy svojej nukleárnej dospelosti, a na prekvapenie mnohých Izrael. Krajinu, ktorá bola za „kroky guráže v Camp Davide“ (B. Clinton) odmenená minulý rok niekoľkými dohodami - o strategickom partnerstve s USA (a tým poskytnutí kapacít na „ubránenie sa vlastnými prostriedkami“), o financovaní modernizácie obranných síl, o čiastočnej kompenzácii (150 mil. USD) za stiahnutie sa krajiny z južného Libanonu a o kontrole nad predajom zbraní (len so súhlasom USA), dnes začínajú USA prehodnocovať. Ak to, pravda, nezapadá do zmeny rovnováhy ich záujmov na Blízkom a Strednom východe.

Slávka Blazseková