Čím nižšie dane, tým lepšie...

Eleonóra Bujačková

Posledné roky pred novembrom 1989 sme celkovou ekonomickou úrovňou dosahovali 70 % susedného Rakúska i Nemecka a mnoho dnešných členov EÚ sme predstihovali (Portugalsko, Grécko, Španielsko). Životná úroveň bola solídna, žiadna väčšia núdza nebola, verejnosť však hnevalo, že i napriek plnej zamestnanosti a veľkému investičnému ruchu kvalita našej životnej úrovne za západnými susedmi výrazne zaostávala. Ponuka na ich trhu, stav životného prostredia i sociálna starostlivosť boli u nich lepšie. Samozrejme, predovšetkým išlo o slobodou a demokraciu. To teraz nepochybne máme, ale s ekonomikou to nie je dobré. Ponuka sa síce zlepšila, celková spotreba viac ako polovice národa je však skôr horšia. Zamestnanci s mesačnou mzdou do 11-tisíc Sk, plus viac ako milión dôchodcov, plus pol milióna nezamestnaných sú reálnou úrovňou príjmov nižšie ako kedykoľvek predtým. Pritom toto zníženie reálneho príjmu je sprevádzané redukciou sociálnych príspevkov v bývalých bohatých položkách ako napríklad rekreácie, závodné a školské stravovanie atď.

V niektorých regiónoch s 20-percentnou (i vyššou) nezamestnanosťou je dusno, úzkosť neistoty zasahuje aj tých, čo prácu majú. Obecne to potom vyzerá tak, že namiesto niekdajších 70 % sme teraz, merané nevýhodným oficiálnym kurzom, na 20 percentách, a podľa reálnej kúpnej sily meny (parity) na necelých 40 percentách úrovne západných susedov. MMF i Svetová banka nám popri „poradenstve“ prihodili aj nejaké pôžičky... Išlo však o oveľa viac. O pochopenie celkovej zmeny, predídeniu komplikáciám - najmä z rozpadnutia obrovského východného trhu a jeho desaťročia vytváraných a ustálených kooperačno-dodávateľských vzťahov. To chcelo veľkorysé projekty štrukturálnych zmien, od predimenzovaného metalurgicko-strojársko-zbrojného priemyslu vtedajšieho ZSSR i RVHP. Nastúpiť smer k moderným odborom, spotrebe a infraštruktúre, ich finančné naštartovanie a prepojenie s plynulým uskutočnením zmien vlastného mechanizmu riadenia. Pokorné čakanie na prijatie do EÚ za 4-5 rokov (a či vôbec), to je málo. Veď na riešenie sociálno-ekonomického problému bývalej NDR vynaložilo Nemecko už viac ako bilión mariek - a ešte to nestačí. Takto by však EÚ na prijateľné začlenenie východnej Európy musela vynaložiť bilióny dolárov, a toľko predsa nemá. Problém je teda viac ako otvorený. Dnes ide o návrat slovenskej ekonomiky a spoločnosti medzi rozvinuté krajiny západnej Európy, kam zákonite patríme.

Takéto riešenie však chce veľkorysú obsahovú koncepciu rozumného dokončenia štrukturálnych zmien a podpory sofistikovaných odborov výroby a služieb, zodpovedajúcich našej vzdelanosti a kvalifikácii. Chce to, samozrejme, naštartovať aj zodpovedajúce makroekonomické podmienky. Ruka v ruke to potrebuje zásadnú zmenu v prístupe k zníženiu daní, ale s vyváženým rozpočtom, pokiaľ možno pomocou ďalšej privatizácie a znižovania sociálnych výdavkov. Všetci vieme, že čím nižšie dane, tým lepšie pre podnikanie, ale večné opakovanie tohto zaklínadla a podobné rituálne tančeky finančníkov nám nepomôžu.

Eleonóra Bujačková