Vôbec nemám právo si sťažovať

Stanislav Markos: Dobré výsledky sa dajú dosiahnuť aj bez sebazničenia

Po úspešnom absolvovaní vysokoškolského štúdia ekonomického smeru strávil Ing. Stanislav Markos (1963) niekoľko rokov v zahraničí. V prvom rade sa chcel zdokonaliť v ovládaní cudzích jazykov. Trojročný pobyt v USA a dva roky strávené v Španielsku mu to dokonale umožnili. „Realita vás núti rozmýšľať v jazyku krajiny, v ktorej žijete. Po čase sa mi v angličtine aj snívalo, čo by sa mi na Slovensku asi nemohlo stať,“ povedal s úsmevom. Okrem odborných stáží absolvoval aj každodenný kontakt s americkou či so španielskou realitou. Istý čas si privyrábal ako čašník, záhradník a barman. Ani jednu z týchto skúseností neľutuje - nemá dôvod. Dnes je majiteľom spoločnosti Cronos, s. r. o., podľa neho „stredne veľkej, no prosperujúcej firmy“, ktorá sa zaoberá počítačovou technikou a obchodovaním. „Som tu naozaj spokojný,“ prízvukuje. Obchoduje aj so zahraničím, takže znalosť jazykov sa mu, ako inak, vyplatila.

Prešli ste viacerými povolaniami - z absolventa vysokej školy ste presedlali na reštauračné služby či záhradníctvo. Stíhali ste pritom odbornú stáž?

- Musím vás trochu poopraviť - najprv som absolvoval odbornú stáž na jednej americkej univerzite a až potom som si pobyt predĺžil, samozrejme, aj s pracovným povolením. Všetky spomínané zamestnania ma obohatili, k manuálnej práci som nikdy nemal ďaleko, preto mi nepadlo zaťažko obsluhovať hostí v španielskom bare či upravovať trávnik pred vilou amerického biznismena... Všetky skúsenosti sú na nezaplatenie a o týchto to platí osobitne. Nadhľad a istý druh flegmatizmu, ktoré som tam získal, mi nedovoľujú rozčuľovať sa nad slovenskými pomermi a častou absurditou prejavujúcou sa nielen v podnikateľských vzťahoch.

Nemali ste, úprimne povedané, chuť zostať za hranicami natrvalo a uplatniť sa v profesii - mimochodom za neporovnateľne vyšší honorár, nehovoriac už o väčšom zisku?

- Na Slovensku si podnikaním zarobím toľko, aby som bol spokojný a doprial si životný štandard zodpovedajúci mojim predstavám. Zatiaľ mi to stačí. Neviem, či budem rozmýšľať rovnako, keď si založím rodinu. Momentálne to nie je aktuálne, no nemyslím si, že by sa môj názor na životný štandard v budúcnosti nejako radikálne zmenil. Nepotrebujem mať tri autá ani dva domy. To sú veci, ktoré nazývam zbytočným luxusom. Nie som však „lakomec“, ktorý sa vyžíva v hromadení peňazí. Užívam si života primerane svojim finančným možnostiam - hoci človek niekedy k spokojnosti a šťastiu peniaze vôbec nepotrebuje. Aj keď je dobré, keď ich má.

Zamestnávate 25 ľudí a tvrdíte, že ste s nimi nadmieru spokojný. Porovnávali ste ich s pracovnou silou v zahraničí?

- V prvom rade ich vnímam ako dobre zohratý tím sympatických a najmä pracovitých ľudí - mojich partnerov, bez ktorých by firma v nijakom prípade nemohla prosperovať. Sú však, ako vravíte, pracovnou silou, ktorá je na Slovensku nepochybne lacnejšia ako vo vyspelých krajinách. Moji zamestnanci však tvrdia, že sú dobre zaplatení, takže by zrejme mali dostať slovo aj oni... Pokiaľ ide o výkonnosť a ochotu podávať špičkové výkony, zo začiatku som mal problémy so zháňaním kvalitných spolupracovníkov. Podnikám už siedmy rok, situácia sa zlepšila a ja som rád, že sa mi podarilo vytvoriť kolektív zamestnancov, ktorých prioritou je odborný rast, výborne odvedená práca a ochota vzájomne komunikovať. Emocionálna inteligencia sa u nás ešte v mnohých smeroch podceňuje - ja ju považujem za jednu z prvoradých podmienok pri výbere pracovníkov. Okrem toho od ľudí nevyžadujem, aby pracovali 16 hodín denne. Dobré výsledky sa dajú dosiahnuť aj bez sebazničenia.

Spomínali ste absurditu a časté dôvody na rozčarovanie, ktoré vás na Slovensku neprekvapujú. Odkiaľ čerpáte elán a energiu na podnikanie, ktoré u nás nemá „ustlaté na ružiach“?

- Rozčarovanie zasiahlo väčšinu normálne uvažujúcich ľudí v tejto krajine. Absurdita vyplýva z nenaplnených, dnes už smiešne znejúcich sľubov terajšej vládnej koalície, z „obojstranne“ výhodných vzťahov, čo sú na nerozoznanie od tých, ktoré sme kritizovali v minulosti. Spolu s typickou zadebnenosťou a sklonom k uhýbavým postojom to nie je veľmi lichotivá perspektíva. Avšak žiť z niečoho človek musí a ak robí niečo, čo ho navyše baví, nemá právo si ustavične sťažovať. Keď idete za svojou predstavou, splní sa vám aj nemožné. Nie však na počkanie. To je omyl, ktorému ľudia neraz prepadnú. Navyše som optimistom s reálnym pohľadom na svet a verím, že dnešná mladá generácia, ktorá je oveľa rozhľadenejšia a sčítanejšia, sa raz ujme vedenia aj v tomto štáte. Ak, pravdaže, nie je „urieknutý“...

Žijete hektickým životom, ste stále zaneprázdnený, ako to tvrdí väčšina podnikateľov, alebo je vám blízka aj duchovná oblasť života, občasné spomalenie tempa?

- Všetci sa väčšinou ponáhľame, hľadíme dopredu bez toho, aby sme sa zastavili a zamysleli sa nad sebou, svojím konaním, okolím, minulosťou - akokoľvek banálne to znie. Sme orientovaní na podávanie špičkových výkonov, riadime sa tým, že minulosť nie je dôležitá, že to podstatné v našej kariére sa ešte len udeje. Nikto sa však „nezvlečie zo svojej kože“ a raz nastane u každého čas vrátiť sa aspoň v myšlienkach späť: k detstvu, ku „koreňom“, k dávnym predsavzatiam, jednoducho ku všetkému, čo nás formovalo, ovplyvňovalo a spôsobilo, že sme takí, akí sme. Možno nám to pomôže lepšie pochopiť samých seba aj ostatných. Objasní nám to rôzne prekážky aj neradostné obdobia, na ktoré by sme najradšej zabudli. Aj ja sa o to už nejaký čas snažím. Nie pre zotrvanie v minulosti, ale aby som sa poučil a vedel, ako pokračovať ďalej.

Katarína Čierna