Za chute nemôžeme

Možno to poznáte aj vy - po dni plnom pracovného vypätia a stresu, siahnete po dajakej maškrte. Alebo aj hneď na začiatku pracovného dňa, keď vás čaká rokovanie. Každý raz si navrávate, že je to už posledná "chuťovka", aby ste iba o niekoľko minút opäť siahali po inej. Netrápte sa... Neodolateľná chuť na sladké má genetický základ. Tím pod vedením Roberta Margolskeeho z Mount Sinai School of Medicine v New York University objavil gén, ktorý chuťovým receptorom jazyka umožňuje identifikovať sladkosti. Tento objav by mohol viesť k vývinu nových sladidiel a lepšiemu pochopeniu toho, prečo majú niektorí ľudia maškrtný jazýček.

Pokrok v identifikovaní receptorov pre iné chute (kyslú, horkú, slanú) nastal už dávnejšie, ale chuť na sladké ostávala nevyriešenou až doteraz. Rozoznávanie sladkej chute pravdepodobne zohralo dôležitú úlohu v procese evolúcie. Našim predkom umožňovalo rozlišovať medzi horkými zdrojmi potravy (napr. mŕtvymi rastlinami) a na cukor bohatou potravou, ktorá je energeticky

Teraz nastal značný komerčný záujem o vývin nových sladidiel a vedci hľadajú mechanizmy, ako podčiarknuť sladkú chuť. Dva tímy výskumníkov zo Spojených štátov pravdepodobne uspeli. Domnievajú sa, že vystopovali gén, ktorý funguje ako receptor sladkej chuti. Práca je založená na štúdii dvoch kmeňov laboratórnych myší. Jeden kmeň mal radšej vodu ochutenú cukrom alebo sacharínom, druhý kmeň uprednostňoval čistú vodu. Po lokalizovaní génu, ktorý spôsobuje chuť na sladké u myší, hľadajú vedci databázu podobných genetických sekvencií u ľudí. Zdá sa, že drobná zmena v tomto géne determinuje, či myši a prípadne ľudia uprednostňujú sladkú potravu. „Prítomnosť alebo absencia cukrového reťazca na receptore sladkej chuti pravdepodobne determinuje senzitivitu a uprednostňovanie ladkého v živote, napísal,“ napísal Mr. Margolskee v časopise Nature Genetics. Podobnú štúdiu robil aj tím na Harvard Medical School, Boston, USA.

(kab)