Nezamestnanosť na vedľajšej koľaji

P. Magvaši: Nespĺňam svoje vlastné kritériá na funkciu premiéra

„Vlani v marci Strana demokratickej ľavice (SDĽ) predložila vyhodnotenie koaličnej dohody. V článku dva bolo uvedené, ktoré body sa neplnia. Vecne a obsahovo sme povedali, že sa neplní v dvanástich prípadoch, pričom ku každému tomuto bodu sme uviedli minimálne šesť príkladov. Treba povedať, že prílohou koaličnej dohody bolo tzv. programové minimum, na ktoré sa koalícia vytvorila, a ktoré sa stalo základom Programového vyhlásenia vlády SR. Keby sme dnes, po roku, vyhodnotili týchto dvanásť bodov, tak vidíme ešte dramatickejšie neplnenie koaličnej dohody zo strany našich partnerov.“ Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši, ktorý je autorom týchto slov, tvrdí, že v súčasnosti treba hovoriť o rekonštrukcii vládnej koalície. „V parlamentných demokraciách býva normálne, že pred voľbami sa koalície rozchádzajú. Táto koalícia však má ďalšie vážnejšie úlohy, ako len vyhrať budúce voľby. Máme aj nevyhnutné záväzky, ktorými sú naše prístupy k Európskej únii. Malo by

byť definované tzv. reformné minimum, na ktorom sa táto koalícia dohodne, a to, že už nebude robiť žiadne divadelné kúsky v parlamente či vo vláde. Jasne treba definovať, čo je z hľadiska krajiny dôležité a nie sa správať až naivne predvolebne,“ uviedol pre Hospodársky denník minister.

Čo sa dá ešte stihnúť do konca volebného obdobia v znižovaní nezamestnanosti? Boli ste prvým členom vlády, ktorý už pred rokom pre Hospodársky denník povedal, že vládny program sa v tejto oblasti nesplní.

- Keď sa v parlamente prerokúvala správa o zamestnanosti, premiér vo svojom vystúpení priznal, že dosiahnuť cieľ 10 % nezamestnaných je nereálny a rovnako aj podpredseda vlády Ivan Mikloš. Táto hranica, ktorú si dali pred voľbami politické strany do volebných programov a premietlo sa to aj do programového vyhlásenia vlády, bola vlastne volebnou kortešačkovou eufóriou, ktorá za každú cenu nechcela ísť pod to, čo sľubovalo HZDS v roku 1994. Jediná politická strana, ktorá nesľubovala 10-percentnú mieru nezamestnanosti v roku 1998, bolo HZDS. Aj nedávne vyjadrenie jeho predsedu Vladimíra Mečiara, že ak by sa dostali k moci oni, vedia garantovať zníženie nezamestnanosti na 15 %, znamená, že by to bola vyššia nezamestnanosť, ako ju mali v čase svojho vládnutia. To znamená, že sú tu niektoré

objektívne príčiny,

ktoré vytvárajú podmienky na to, že na Slovensku bude minimálne do roku 2004 až 2005 najkardinálnejším problémom otázka zamestnanosti. Preto hospodárska politika, ktorá nebude vnímať otázku vytvárania efektívnych pracovných miest, nebude dobrou. Nič iné nepomôže ako trpezlivosť, ktorá je smerovaná najmä do hospodárskej prozamestnaneckej hospodárskej politiky. Národný plán zamestnanosti o tom hovorí.

Nedávno ste povedali, že problém slovenského hospodárstva spočíva v nefunkčnosti súdnictva. To znamená, že váš rezort by mal byť pri riešení nezamestnanosti až na treťom mieste, za ministerstvami spravodlivosti a hospodárstva?

- Právo definuje vzťahy v spoločnosti, a tak, ako sa tieto vzťahy naladia, treba ich opísať v právnych aktoch. Dnes zahraniční analytici jednoznačne hovoria, že jedným z najväčších nedostatkov transformácie v tranzitívnych ekonomikách bolo obrovské podcenenie práva a jeho stability. Nám nefunguje obchodné ani pracovnoprávne súdnictvo, z čoho vyplývajú mnohé ďalšie problémy. Máme rad dobrých zákonov, ale súdnictvo je pomalé, nefunkčné, nedôsledné a nech sa sudcovia nehnevajú, spoločnosť cíti, že súdnictvo patrí k najkorupčnejším rezortom.

Nemyslíte si, že od zmeny spoločensko-politického systému je hospodárstvo riadené živelne, spôsobom – nedarí sa ti v podnikaní, tak skrachuj, je to tvoj problém a štát to nezaujíma?

- Vážnejším problémom ako samotné skrachovanie sú dve skutočnosti: Po prvé, že niekto úmyselne vytvára takúto situáciu a celospoločensky škodí, pričom takýmto postupom bohatne. To v dobrých ekonomikách nemôže existovať. Druhým momentom je, že existujú predvídateľné situácie, keď dochádza k útlmu odvetví, napríklad v rudnom baníctve. Štát by

mal vstupovať

do plošných zásahov, ako je napríklad reštrukturalizácia železníc. Ak sme sa politicky rozhodli, že zastavíme dva výkonné bloky Jadrovej elektrárne V-1 v Jaslovských Bohuniciach (roky 2006 až 2008 - pozn. Hd), tak musíme dať aj odpoveď, čo spravíme s 1900 zamestnancami. Elektráreň je potenciálom, ktorý robí z Trnavy veľmi úspešné obchodné mesto a sekundárne znižuje nezamestnanosť. V tomto je neodškriepiteľná funkcia vlády.

Čo sa robí pre to, aby ekonomika dokázala absorbovať pracovníkov elektrární?

- Takúto úlohu má minister hospodárstva. Musím povedať a nemyslím to ako kritiku, ale neoliberalistické kruhy vo vnútri ministerstva hospodárstva odmietajú na tom pracovať, hoci Slovenské elektrárne spracovali veľmi kvalifikovaný materiál. V Jaslovských Bohuniciach dnes pracuje výkvet Slovenska a my ho chceme vyhodiť na ulicu.

Ak ministerstvo hospodárstva v tomto, ako hovoríte, nekoná, tak by mal zasiahnuť hlavný manažér, v tomto prípade premiér ako ministrov nadriadený.

- Keď sa koncom roku 1999 a začiatkom roku 2000 pripravovali priority vlády, tak zamestnanosť sa do nich nedostala. Bolo tam dvadsať priorít, ale zamestnanosť medzi nimi nebola. Až po tvrdom zásahu ministerského klubu SDĽ sme premiéra presvedčili o tom, že zamestnanosť musí byť medzi nimi na prvom mieste. On ju však dal na

18. miesto.

Môžete dať za tým tri bodky.

Na tento rok priority vláda údajne nemá, to, čo prezentoval premiér, sú jeho priority, ale nie koaličnej vlády.

- Stotožňujem sa s vami, premiér ich prezentoval ako svoje, do vlády ich nedal, ale na koaličnú radu áno. Tam SDĽ navrhovala ako prioritu zachovať v tomto volebnom období bezplatné vysokoškolské štúdium.

Vláda chodí na výjazdové rokovania, nedávno riešila problém nezamestnanosti na východnom Slovensku. Vy ste tam chýbali, čo mi pripadalo dosť zvláštne. Prečo ste tam nevycestovali?

- O tom, že bude výjazdové rokovanie, sa vláda rozhodla asi týždeň pred ním. Začiatkom marca mi premiér odsúhlasil predĺženú dovolenku počas veľkonočných sviatkov. Jedenásteho apríla som po skončení rokovania vlády išiel za premiérom a povedal som mu – odsúhlasil si mi písomne moju dovolenku. Môžem nastúpiť alebo mám ostať tu? Povedal, že nie, aby som si užil dovolenku aj s manželkou a oddýchol si. Odišiel som, a potom premiér rozhodol o výjazdovom zasadnutí vlády o nezamestnanosti na východe republiky.

Sme teda opäť pri otázke kvality manažovania. Ako si vláda plánuje prácu, keď sa stane, že kľúčový minister na rokovaní o záležitosti, ktorú má v agende, chýba?

- Mám svoje predstavy, ako by to malo fungovať. Nastal vhodný čas, aby došlo k prehodnoteniu manažmentu vlády. Napríklad rokovací poriadok vlády: To nie je nič iné, len modifikovaný rokovací poriadok vlády Petra Colotku (bývalý predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky). Myslím si, že dnes je v kompetenčnom zákone jasne definované, že pred ústavou je zodpovedný minister. Podpredseda vlády je klasickým ministrom bez kresla, ktorý pred ústavou nemá žiadnu zodpovednosť. Vznikla situácia, že sme vytvorili podpredsedov vlády ako koordinátorov, ktorí v konečnom dôsledku nenesú za nič zodpovednosť, ale osobujú si právo diktovať tým, ktorí zo zákona majú zodpovednosť. Český premiér Miloš Zeman najprv spravil podpredsedov vlády bez kresla a postupne z nich aj ministrov. Tak je to aj vo vyspelých ekonomikách. Úloha ministra hospodárstva sa stáva dokonca oveľa významnejšou funkciou ako ministra financií - strážcu pokladnice. Lebo minister hospodárstva by mal vytvárať aj koncepčné,

strategické zámery

celého hospodárstva. Ak Miloš Zeman potlačil funkciu strážcu pokladnice a zvýraznil tvorcu základnej stratégie, aby v pokladnici mohol byť vždy dostatok peňazí, tak sa to absolútne podobá tomu, ako to robia vyspelé ekonomiky. Nehovorím to len z pozície k tejto vláde, ale zamýšľam sa nad manažmentom vlády

akejkoľvek politickej moci, ktorá tu legálne vznikne z volieb.

To, čo hovoríte, akoby korešpondovalo s názorom predsedu SDĽ Jozefa Migaša, ktorý tiež navrhuje kumuláciu funkcií.

- Vyplynulo to z našich diskusií, keď sme sa koncom roku 1999 a začiatkom roku 2000 zaoberali tým, ako zlepšiť činnosť tejto koalície a výkonu vlády. Nevyplynulo to z toho, že sme chceli prerozdeľovať stoličky, ako sa to vtedy podávalo.

Ak sa kriticky vyjadrujete k práci vládneho kabinetu a koaličných partnerov, povedzte, prijali by ste funkciu premiéra SR?

- V roku 1997 som do Hospodárskych novín, ktorých šéfredaktor bol vtedy terajší šéfredaktor Hospodárskeho denníka, napísal článok na dve pokračovania o tom, aký by mal byť premiér vlády SR s podtitulom „imperátor alebo integrátor?“. Napísal som tam svoje všeobecné úvahy. Musím povedať, že tie kritériá, ktoré som tam formuloval, ja nespĺňam.

Nemali by byť profesijné zväzy aktívnejšie pri potláčaní čiernej práce?

- Mala by existovať stavovská hrdosť, aby sa tomu dokázalo zabrániť. Všade vo svete v tomto zohrávajú úlohu sociálni partneri. Na západ od nás slovo priemyselník má obrovskú hodnotu, je znakom

jasnej stratégie,

formulovania vecí a vytvárania korektného prostredia. Zamestnávatelia si tento svoj hendikep začínajú uvedomovať a myslím si, že zo zamestnávateľov sa začínajú stávať čoraz kvalifikovanejší partneri pri rokovaní. Niekedy sa proti odborom niektorí vyjadrujú dosť pejoratívne, ale k otázkam pracovného a sociálneho práva odbory prichádzajú na rokovania kvalifikovanejšie pripravené. Dovolím si povedať, že v tomto by si mali zamestnávatelia brať z odborov výraznejší príklad.

Aký je váš názor na riziko zavedenia sedemročného prechodného obdobia na voľný pohyb pracovných síl?

- Sedemročné prechodné obdobie je skôr politický volebný slogan v Rakúsku a Nemecku. Pri prístupe Španielska a Portugalska mali Francúzi neuveriteľné obavy a život ukázal, že je to úplne inak. Myslím si, že sedem rokov je prehnaných a pri rozhovoroch moji partneri z Rakúska a Nemecka a iných krajín EÚ hovoria o tom, že to treba spraviť ako istý proces a nie tvrdú bázu, na ktorý sa treba dobre inštitucionálne pripraviť.

Najmä v médiách sa spomínajú predovšetkým traja ministri, ktorí by údajne mali opustiť svoje posty. Je to ministerka financií Brigita Schmögnerová, minister školstva Milan Ftáčnik a vy. Stane sa to?

- Na Slovensku existuje jedna mienkotvorná skupina, ktorá dokonca s úsmevom na tvári vydáva klamstvá za pravdy. Niekto si tu chce ustavične cez médiá

vytvárať pozície.

Je to o to horšie, že ten, kto chce v budúcnosti vstúpiť do politickej moci, sa chce k nej dostať klamstvom. Tieto tri mená sa neobjavili náhodne. Ale predovšetkým preto, že chceli rozoštvať vnútro SDĽ. Opak je pravdou. Strana demokratickej ľavice sa vnútorne ešte viac zjednotila.

Vladimír Turanský