Kritizovaná a zatracovaná ECB

Po obrovskom ekonomickom boome, ktorý sprevádzal Spojené štáty americké v uplynulých 8 rokoch a vyvrcholil v polovici minulého roka, nastalo obávané ochladenie. Hospodárstvo USA, najväčšej ekonomiky sveta, pritom priamo či nepriamo hospodársky ovplyvňuje všetky ostatné časti sveta. Preto sa po evidentnom spomalení tempa ekonomického rastu, ktorý začal byť do oči bijúci už koncom minulého roka, rozhodli mnohé centrálne banky prikročiť k uvoľneniu svojej menovej politiky. V porovnaní s Federálnym rezervným systémom (FED), americkej obdoby centrálnej banky, ktorý sadzby znížil od marca tohto roka už šesťkrát, a to vždy o 0,5 %, je počínanie si ostatných centrálnych bánk však citeľne ostýchavejšie. Najmenšiu aktivitu pritom v tejto oblasti vyvíja práve Európska centrálna banka (ECB), za čo inkasuje kritiku mnohých odborníkov. Podľa nich reaguje ECB neprimerane pomaly. Neočakávané zníženie sadzieb o 0,25 %, ku ktorému došlo 10. mája, považujú mnohí za príliš malé a navyše oneskorené. Toto posledné zníženie prišlo po sérii výrokov členov bankovej rady o nebezpečenstve inflačných tlakov, pričom tieto často rozporuplné vystúpenia vyvolali medzi odborníkmi skôr rozpaky a neistotu. Spomedzi päť najvýznamnejších centrálnych bánk sa tak ECB v hodnotení analytikov ocitla na poslednom mieste. Na konci rebríčka sa ocitla tiež Bank of Japan (BoJ), ktorá v oboch prípadoch získala 5 bodov. Najlepšiu známku - osmičku naopak získala Bank of England (BoE) a americký FED. Za efektivitu menovej politiky získala BoE osem bodov, FED a kanadská centrálna banka dostali po 7 bodov, ECB 6 bodov a BoJ len 5 bodov. „ECB by mala pripravovať trhy na chystané zníženie úrokových sadzieb, zverejňovať záznamy zo svojich zasadnutí, schádzať sa menej a najmä trvať na svojich názoroch bez ohľadu na to, aký silný je tlak verejnosti,“ tvrdí K. Wiener, analytik AM Generali Finanz.

Na druhej strane teba priznať, že ECB sa nachádza v trochu odlišnej situácii ako ostatné centrálne banky. ECB síce drží v rukách opraty monetárnej politiky v Európskej menovej a hospodárskej únii (EMÚ), ktorá zastrešuje 12 štátov, ale fiskálna politika je ešte stále rozdrobená medzi vlády jednotlivých členských štátov. Je preto evidentné, že fiskálna politika a menová politika sa navzájom nedopĺňajú tak, ako je to bežné v ostatných vyspelých ekonomikách. Monetárna politika ECB je navyše definovaná príliš striktne. Prvoradým cieľom je udržanie miery inflácie na nízkej úrovni, pričom inflačný cieľ predstavuje 2 %. Tomu sú preto podriadené aj všetky kroky ECB. Preto aj tak dlho otáľala so znížením kľúčových úrokových sadzieb. Dosť zvláštne však vyznieva výrok Ernsta Weltekeho, prezidenta Bundesbanky, ktorý sa na otázku, či bude ECB intervenovať na devízových trhoch na obranu slabého eura, vyjadril, že: „Prioritným cieľom ECB nie je hodnota výmenného kurzu, ale cenová stabilita.“ Predstavitelia ECB si akosi neuvedomujú, že pri slabom eure sa síce podporí vývoz z eurozóny, ale ešte viac sa predražia dovážané produkty, a to najmä ropa, ktoré v EMÚ tlačia na rast nákladov, a tým aj cenovej hladiny. A to je predsa v protiklade s cieľom ECB.

Ivana Sedliaková