Hospodársky denník
USD48,587 Sk
EUR43,393 Sk
CHF28,142 Sk
CZK1,253 Sk
  Piatok  4.Mája 2001

S právami a povinnosťami

Za hlavné považujem - ostatne tak, ako vo všetkom - predovšetkým spravodlivosť a jasné, nie príliš zložité pravidlá, ktoré platia pre všetkých a ktoré sa nemenia počas hry. A najmä, musí tiež byť zrejmé, aké sankcie musia podstúpiť tí, ktorí pravidlá nedodržia. V nadväznosti na spravodlivosť chcem uviesť, že celý systém by mal prinášať dostatok verejných zdrojov na krytie potrieb, ktoré chceme, aby hradila spoločnosť. Čím viac očakáva občan od spoločnosti „zadarmo“, tým viac sa musí vyberať daňami. Ani po príklad nemusíme chodiť ďaleko, typickým diskutovaným problémom vo vysokom školstve v súčasnosti je školné, príspevok študenta na náklady spojené s jeho vzdelaním. Absolvent vysokej školy má nepochybne lepšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, nájsť si zamestnanie a získať aspoň nadpriemerný zárobok (musím však podotknúť, že ešte stále to neplatí o učiteľoch). Majú mu získanie tejto výhody hradiť všetci daňoví poplatníci a majú čakať na „zisk“ z tejto „investície“ len preto, že raz aj on bude platiť dane? Alebo sa má študent podieľať na nákladoch aj vlastnými zdrojmi a nároky na verejné financie potom môžu byť celkovo nižšie.

Nepovažujem sa za odborníka na makroekonomickú rovnováhu. Viem však, že rezorty, ktoré sa majú starať o výchovu, vzdelanie, zdravie a bezpečnosť obyvateľov a o ich sociálne istoty, nebudú môcť už nikdy dostávať toľko, ako keď štátne podniky v socialistickom vlastníctve odvádzali asi 70 % svojho zisku. Je tiež jasné, že na tieto miliardové výdavky musí štát niekde získať finančné zdroje - alebo musí deklarovať, čo už ďalej hradiť zo spoločného nemôže a nebude. Preto by som sa nerád vyjadroval k výške daňového zaťaženia, to je vec priorít spoločnosti a politiky víťazných strán.

K čomu sa však vyjadriť môžem a chcem, je typická slovenská skutočnosť, že pravidlá neplatia pre každého rovnako - čím nemám na mysli podporu zahraničných investorov alebo podnikania v oblastiach s vysokou mierou nezamestnanosti – s tými, samozrejme, súhlasím. Ako môže mať u nás niekto daňový systém v úcte, keď sa všeobecne vie, aké sú daňové nedoplatky a úniky a aj to, že mnoho tých, čo ich spôsobili, sa stále teší dobrej povesti, a tí, čo platia, financujú následky ich konania. Lebo sa im nedá takmer nič „preukázať“. Možno som odbočil, ale tu kdesi, v nespravodlivosti, cítim postoj občana k daniam. To nie je len o tom, či je práve populárne navrhovať percento dane z príjmu 29 % alebo 25 % či 19 %, ale najmä o tom, čo za to môže čakať od spoločnosti a či bude cítiť istotu, že to dostane každý, nielen ten, kto niekoho niekde na správnom mieste pozná.

Ruka v ruke s touto požiadavkou ide aj nevyhnutnosť urobiť systém čo najjednoduchší a najprehľadnejší. Čím viac daňových poplatníkov mu bude rozumieť, tým menej nepreukázateľných alebo ťažko preukázateľných daňových únikov sa skončí na súdoch. Neviem, či už niekto zisťoval počet paragrafov, ktoré sa krútia okolo daní , ich správy a výberu a koľkokrát sa počas ostatných rokov nesystémovo „vylepšovali“. A či sa niekto aspoň pokúsil vyčísliť, koľko finančných prostriedkov to už vyžadovalo vrátane lokalizácie, organizácie a reorganizácie daňových úradov, na ktorých možno záležalo viac ako na ich význame.

Nemôžem sa tiež zbaviť dojmu o zľahčovaní prístupu k riešeniu problémov, ak som u niektorých predchodcov čítal, že nižšia sadzba dane napríklad z príjmu právnických osôb zlepší jej výber, lebo nebude pôsobiť tak, aby daňovník zakrýval svoje zisky, lebo sa mu, vraj, neoplatí riskovať. Som ochotný akceptovať, že nižšia daň môže priniesť viac prostriedkov na investície a rozširovanie podnikania vrátane nových pracovných miest, no musím povedať, že argumentu o zvýšenej ochote platiť dane uverím asi len ťažko. Aj keď som nikdy nebol podnikateľom a pôsobil som vždy len v školstve.

Príkladom z neho som svoj príspevok začal, pokúsim sa preto aj uzavrieť ho tým, že sa opäť potvrdzuje, aké veľké rezervy majú naši obyvatelia (upozorňujem, že nielen svojou vinou) vo svojom právnom a občianskom vedomí a v postojoch, ako je veľmi dôležité poznať svoje práva i povinnosti a že treba vedieť odlíšiť, čo je populistický návrh pre práve potrebné získanie sympatií a čo je návrh, ktorý skutočne dlhodobo podporí rozvoj podnikania. A na to potrebujeme dobre fungujúcu spoločnosť a čo najviac vzdelaných a múdrych ľudí. To považujem asi za najhlavnejšie.

Vo vzťahu k vysokým školám by som bol rád, keby mali zabezpečenú svoju ekonomickú samostatnosť, s právami aj povinnosťami a aby ich daňový systém nezaťažoval. Oproti vyspelým ekonomikám sú naše vysoké školy zaťažené viac ako partnerské univerzity v zahraničí. Za najdôležitejšie v tejto oblasti pokladám ponechanie vysokým školám oslobodenie od platenia dane z príjmov právnických osôb za príjmy z doplnkových činností, ktoré súvisia s ich hlavnou činnosťou. Viackrát som tiež prezentoval návrh, aby vysokým školám bola refundovaná daň z pridanej hodnoty, ktorú museli uhradiť v cenách nakúpeného tovaru, prác a služieb. Celkový výnos pre vysoké školy by predstavoval menej ako pol miliardy korún ročne, čo by vysokým školám značne pomohlo, a štátny rozpočet by to až tak nepocítil.

Prof. Ing. Fedinand Devínsky, Dr.Sc.

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.