Zákon sa opiera o ďalšie zákony

Daňový systém v našej republike je veľmi zložitý. Chcem reagovať na niektoré problémy, s ktorými sa stretávajú daňové subjekty hlavne pri alebo po vykonaní daňových kontrol. Okrem zákona o správe daní a poplatkov existuje ďalších 11 zákonov týkajúcich sa daní. Pritom zákony sa odvolávajú na nespočetné množstvo ďalších. V Topvare, ale aj v iných spoločnostiach a podnikoch sú najväčšie problémy pri uplatňovaní zákona o daniach z príjmov daňovými subjektmi, hoci aj pri uplatňovaní či vysvetľovaní zákona o dani z pridanej hodnoty a o spotrebnej dani sú rôzne názory. Zákon o správe daní a poplatkov v § 2 ods. 3 hovorí, cit.: „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“ Možnosť hodnotenia podľa svojej úvahy zástupcom správcu dane vytvára v praxi problémy. Usmernenia vydávané MF SR alebo ÚDR prichádzajú buď oneskorene pre potreby daňových subjektov, alebo sa k nim vôbec nedostanú. Zverejňované stanoviská daňových poradcov často začínajú zaklínacou formulkou „podľa nášho názoru“ namiesto toho, aby sa jednoznačne opierali o ustanovenia zákona. Privítali by sme, keby zverejňované stanoviská k daňovej problematike boli odsúhlasené MF

V úvode som spomenul, že nebudem o daňovej problematike hovoriť všeobecne, ale uvediem konkrétne prípady rozdielneho výkladu. U právnických subjektov, kde pri privatizácii štátneho podniku došlo k predaju za inú cenu než bola účtovná, bol subjekt povinný vytvoriť opravnú položku k nadobudnutému majetku. Podľa postupov účtovania pre podnikateľov opravná položka sa odpisuje do nákladov, prípadne výnosov pravidelne počas 15 rokov od nadobudnutia investičného majetku. Zásadu rešpektovali aj v zákone o dani z príjmov vrátane do daňového obdobia 1999. Zákon č. 366/1999 Z. z. na opravnú položku zabudol a ani MF SR, ani ÚDR Banská Bystrica sa k problematike do dňa predloženia daňového priznania za rok 2000 nevyjadrili. Nestanovili jasný postup, čo s touto položkou nákladov alebo výnosov v účtovnej závierke 2000 má daňový subjekt urobiť. Názory audítorov, daňových poradcov i zástupcov daňových subjektov sú rôzne. Pred odovzdaním daňového priznania sa však daňový subjekt musel rozhodnúť. Mal možnosti:

- pokračovať v odpisovaní v nadväznosti na uplatnené odpisy v predchádzajúcich rokoch,

- odpísať opravnú položku v plnom rozsahu do výnosov, resp. nákladov (nehmotný majetok § 26 ods. 8 zákona č. 366/1999 Z. z.),

- zvoliť iný postup v odpisovaní.

Je predpoklad, že do dňa uskutočňovania kontrol za rok 2000 pracovníci daňových úradov dostanú usmernenie, ako bolo treba v roku 2000 postupovať v odpisovaní opravnej položky k nadobudnutému majetku. Bude mať smolu ten daňový subjekt, ktorý sa rozhodol pre iný postup, než bude uvedený v usmerneniach daňových orgánov.

Podľa Topvaru je veľmi nejasný aj postup pri poskytovaní reklamných predmetov, najmä pri definovaní reklamného predmetu z daňového hľadiska bez obmedzovania k daňovému základu. Absencia definície pojmu reklamný predmet nás viedla k dopytu na MF SR. V odpovedi uvedená definícia: „Reklamným predmetom je každý predmet, ktorý obsahuje informácie, ktoré možno považovať za reklamné“ vytvára rozpor s ustanovením § 24 ods. 2 písm. u) zákona o dani z príjmov, pretože by aj plagáty, reklamné nápisy a transparenty boli reklamnými predmetmi s obmedzeným účinkom na daňový základ, hoci sú podľa zákona o dani z príjmov plne uznateľnými daňovými nákladmi.

V zmysle § 23 ods. 2 zákona 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov je základom dane u daňovníkov, ktorí účtujú v sústave podvojného účtovníctva, hospodársky výsledok. Podľa opatrenia, Príloha č. 2, účasť Účtovná trieda 5 - Náklady, Čl. II., ods. 5. 5. možno na ťarchu účtu 546 - Odpis pohľadávky účtovať len v uvedených prípadoch, napríklad ak „podľa oznámenia príslušného orgánu (polícia, súdy a pod.) je pobyt dlžníka neznámy“ alebo „zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že by náklady na vymáhanie pohľadávky presiahli jej výťažok“.

Firma zúčtovala na účet 546 - Odpis pohľadávky voči dlžníkovi (spol. s r. o.), o ktorom mala písomné vyjadrenie polície, že pobyt jediného konateľa je neznámy, že dlžník je bez majetku. Kontrolná skupina v protokole o daňovej kontrole vyjadrila názor, že uvedený výdavok nie je preukázaný podľa § 24 ods. 1 zákona č. 286/1992 Zb., pretože „daňový subjekt nepredložil rozhodnutie súdu, z ktorého by vyplývalo, že majetok dlžníka skutočne nestačí na úhradu pohľadávok“. Tento názor opiera kontrolná skupina o Pokyn č. 5 MF SR na posudzovanie a zahŕňanie nedobytných pohľadávok do výdavkov na účely určenia základu dane z príjmov č. 16 559/1962 z 23. júna 1996, uvedený vo Finančnom spravodaji č. 11/1996, teda, že v prípade nedobytných pohľadávok sa za podmienku preukázateľnosti považuje najmä rozhodnutie súdu. Podľa nášho názoru Pokyn č. 5 nemá všeobecnú právnu záväznosť. Ak by sme ho chceli v Topvare predsa uplatniť, narazíme na problém, že v Pokyne č. 5 podrobne definovaná podmienka preukázateľnosti nie je taxatívna, ako je to aplikované v protokole o daňovej kontrole, ale je uvádzaná príkladom (vzorovo) za slovom „najmä“, a teda nie sú vylúčené aj ďalšie možnosti upustenia od vymáhania pohľadávok vymenované v opatrení, ktoré bolo na rozdiel od Pokynu č. 5 vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Rôznia sa názory na posudzovanie technického zhodnotenia hmotného investičného majetku. V Topvare sme za to, aby sa jednoznačne posudzovalo technické zhodnotenie hmotného investičného majetku a nebola ním len nákladovejšia oprava z iných druhov materiálov, než boli pôvodné bez zmeny účelu, čiže technického zlepšenia stavby.

Ing. Peter Vendelín

generálny riaditeľ Topvar, a. s., Topoľčany