Liliputánske rušne „žijú“

Atrakciou najmenší rozchod koľajníc

Najrozšírenejší, takzvaný normálny rozchod koľajníc (v anglofónnych krajinách nazývaný štandardný), má vo svete veľa konkurentov. Na Iberskom polostrove, v Indii, Rusku, Austrálii, Argentíne, Chile alebo Brazílii sú tisíce kilometrov tratí širších rozchodov. Naopak, napríklad rozsiahla sieť juhoafrických železníc má takzvaný kapský rozchod, merajúci len niečo vyše metra. Aj v sieti ŽSR máme štyri rôzne rozchody. Nejednotnosť rozchodov pochádza už z kolísky železníc, z Veľkej Británie. Odtiaľto pochádza aj

najmenší rozchod,

používaný pri verejných železniciach, takzvaný pätnásťpalcový, pre „liliputánske“ železnice. S týmto rozchodom, merajúcim presne 381 milimetrov, sa môžeme stretnúť aj veľmi blízko našich hraníc. Vo Viedni, v zábavnom parku Práter, sa na štvorkilometrovej trati preháňajú vláčiky s parnými aj motorovými rušňami. Všetko sa to začalo v roku 1928, keď sa v Prátri pripravovali veľkolepé hudobné slávnosti, konané pri príležitosti 100. výročia smrti hudobného skladateľa Franza Schuberta. Toto významné jubileum bolo pre pracovníkov zábavného parku a predstaviteľov mesta Viedne dôvodom, aby nechali postaviť prvý, asi 1500 metrov dlhý úsek trate pre budúcu liliputánsku železnicu. Trať viedla z Prátra k niekdajšej budove svetovej výstavy, ktorú Viedenčania nazvali „Rotundou“. V roku 1933 trať predĺžili až do blízkosti nového štadióna, ktorý sa tiež nachádzal v Prátri. Po otvorení prevádzky na liliputánskej železnici dopravu

malých vlakov

zabezpečovali dva parné rušne. V roku 1942 dostala spoločnosť, ktorej železnica patrila, z Lipska tretí parný rušeň. Prvý dieselový rušeň prišiel na malú železničku v roku 1957. Len o niekoľko mesiacov neskoršie dali do prevádzky ďalší dieselový rušeň, ktorý bol postavený na podvozku pôvodného parného rušňa. Viedenčania ho dodnes nazývajú „Stangendiesel“. Týmto rušňom sa naplnil park hnacích vozidiel. V rokoch 1964 až 1971 objednala spoločnosť, zabezpečujúca prevádzku na železnici, ešte niekoľko dieselových rušňov pre sesterskú trať v blízkom Dunajskom parku. Z tohto množstva sa dostali na liliputánsku železnicu dva rušne, ktoré pomohli zvládnuť stabilne stúpajúci nárast cestujúcich. V rokoch 1991 až 1992 vybudovali v Prátri pre potreby železnice novú odstavnú halu zo železobetónovej konštrukcie, čo umožnilo odstaviť starú - drevenú halu. Viacero parných rušňov pre najmenší rozchod vyrobila firma Krauss & Co. z Mníchova, ktorá niekoľko rokov po vyrobení liliputánskych mašiniek fúzovala s firmou Maffei do jednej z najväčších nemeckých lokomotívok. Firma Krauss - Maffei vyrobila len do roku 1960 takmer 18-tisíc rušňov všetkých trakcií. Skvostom práterskej železničky sú dva parné rušne z roku 1928. Vyrobila ich tiež firma Krauss & Co. tri roky po tom, čo prvé rušne tohto typu zapôsobili

ako atrakcia

dopravnej výstavy v Mníchove. Takéto rušne jazdili aj v iných európskych mestách, najmä pri príležitosti rôznych výstav. Udomácnili sa aj v Drážďanoch, kde jazdil tento typ neskôr za obdobia NDR na detskej železnici. Drážďanský rušeň bol vybavený podľa svojich veľkých rýchlikových vzorov usmerňovacími plechmi pri dymnici. Typ behového ústrojenstva „liliputiek“ je 2´C 1´, tak ako pri vtedy vyrobených takzvaných jednotných rýchlikových rušňov radu 01 nemeckých železníc. Vzhľadovo však skôr pripomínajú slávne bavorské rýchlikové rušne, podľa krajiny svojho pôvodu. Rušne sú také malé, že rušňovodič vyčnieva za búdkou a sedí vlastne na tendri. Prázdny rušeň váži päť ton a vyzbrojený 5,8 tony. Kotol rušňov je pod tlakom až 13 barov, plocha roštu je 0,4 štvorcového metra a ťažná sila je 7 kN. Vo Viedni bola povolená v prevádzke len dvanásť-, neskôr dvadsaťpäťkilometrová rýchlosť za hodinu. Konštrukčná rýchlosť podľa výrobcu je však 30 km/h. Rušne mali z výroby veľké reflektory na dymničných dverách. Neskôr boli vybavené kompresorom a tlakovou brzdou. Náter býval pestrý, obyčajne sú na červeno natreté kolesá a podvozky.

Jozef Kunik