Čas a my

Zoberme si ako príklad priemerného Európana, ktorý sa dožíva sedemdesiatich rokov, a ak rozrátame, koľko času počas svojho života spotrebuje na bežné každodenné povinnosti, dospejeme k záveru, že celý rok života pobehuje, ďalší rok sa zábava a sedem rokov života preje.

V dnešnej rozvinutej technologickej a konzumnej ére už nikto nepochybuje o tom, že čas sú peniaze. Čas je však predovšetkým veľmi špecifický rozmer, ktorý riadi rytmus našich životov. V dvadsiatom storočí sa napríklad zdvojnásobila priemerná dĺžka ľudského života. Ale čas napokon vždy víťazí. Máme ho

Márnotratne ho spotrebúvame na tisícky drobných úkonov. Zvyčajne bývame úprimne prekvapení, koľko času nám niektoré z nich zaberú. Čisteniu zubov napríklad človek priemerne venuje tri mesiace života. O niekoľko dní viac, až stošesť dní, potrebuje náš organizmus na takú základnú fyziologickú funkciu, ako je močenie.

Tieto úkony väčšinou robíme automaticky. Preto ani nevnímame, koľko času zaberú. V našom živote sú však aj aktivity, ktoré nás nudia a často bývajú nepríjemné. Vykonávame ich s pohľadom na hodinky a s povzdychom, ako pomaly sa čas vlečie. Napriek tomu v nich utopíme značnú časť života. V radoch v obchodoch alebo čakaním na autobus či električku strácame takmer dva roky - celých päťsto dní. Vypĺňaním najrôznejších formulárov stratíme počas života tristopäť ospalých a nudných dní. Sedminu života prežijeme prácou v zamestnaní a niektorí ľudia samozrejme ešte oveľa viac.

Roky „utratíme“ presúvaním sa z miesta na miesto. Rok a stodeväťdesiatpäť dní nám zaberie varenie. Zaujímavé je, že množstvo času, ktorý venujeme príjemným činnostiam a zábave, je celkom bezvýznamné. Radosť z čítania máme priemerne iba dvestopäťdesiat dní za život a iba stodesať dní je v našom živote určených milovaniu.

V minulosti, keď ľudská existencia závisela len od prírody, vnímali ľudia čas cyklicky. Podľa autora knihy Tretia vlna Alvina Tofflera vtedy neexistovali presne vymedzené časové jednotky - hodiny či roky. Ľudia sa riadili neurčitými časovými zlomkami, ktoré zodpovedali času potrebnému na dokončenie určitej činnosti.

Na Madagaskare dodnes platí časová jednotka zodpovedajúca času, ktorý je potrebný na uvarenie ryže. Táto skutočnosť svedčí o tom, že vnímanie času sa v rôznych kultúrach odlišuje. I dnes dokonca vnútri jednej spoločnosti existujú veľké rozdiely medzi tým, ako vníma čas človek v bežnom zamestnaní a človek v plnom podnikateľskom nasadení.

Pojem času je relatívny. Inak vnímajú rovnaké časové obdobie ľudia rôzneho veku, rôzneho zamerania, či dokonca rôznych názorov. Ak pre jedného je dvadsaťtri rokov (ktoré v živote venuje spánku) rozkošou, pre iného je to plytvanie...

Relativita času je zrejmá aj zo spôsobu, akým ho využívajú obe pohlavia. Kým žena venuje počas života celé dva roky starostlivosti o čistotu tela, mužovi táto činnosť netrvá viac ako stosedemnásť dní. Podobne je to aj s obliekaním. Mužom naň stačí stosedemdesiatsedem dní života, ženy mu venujú o rok viac - celých päťstotridsaťjeden dní. A tak môžeme s uľahčením prijať fakt, že plaču venujeme v živote iba päťdesiat dní, čo je približne dvanástina času, ktorý nám zaberie smiech.

Koľko času za život nám zaberie...

státie 30 rokov

spanie 23 rokov

sedenie 17 rokov

chôdza 16 rokov

práca 8 až 9 rokov

jedenie 6 až 7 rokov

snívanie 4 roky

v MHD 3 roky

sledovanie televízie 5 rokov a 303 dní

rozprávanie a počúvanie 2 roky

smiech 1 rok a 258 dní

dvorenie a prijímanie lichôtok 1 rok a 139 dní

choroby 1 rok a 55 dní

vypĺňanie formulárov 305 dní

telefonovanie 230 dní

milovanie 110 dní

vypĺňanie daňových priznaní 6 až 7 dní

pohľad na hodinky 3 dni