Nie každý môže povedať „nie“

Európska centrálna banka zrejme odignoruje MMF?

Poprední ekonómi v posledných týždňoch prehodnocujú prognózy a predpovedajú pomalší globálny ekonomický rast (zo 4 asi na 3 percentá). Aj v tejto súvislosti vzrastá tlak najrozvinutejších krajín a popredných finančných inštitúcii na Európsku centrálnu banku (ECB), aby pristúpila k zníženiu úrokových sadzieb, a tak podporila ekonomickú expanziu. „Nehrozí,“ tvrdí však šéf ECB Wim Duisenberg a argumentuje, že takéto opatrenie by vytlačilo infláciu v eurozóne vysoko nad tohtoročný cieľ - dve percentá.

V podstate ide o odbornú debatu, aké sa v súčasnom svete vyskytujú bežne. Zaujímavý je však jeden jej aspekt. Medzi tými, čo odporúčajú ECB znížiť úrokové sadzby, je aj Medzinárodný menový fond. Finančná inštitúcia, ktorá v iných končinách sveta sebavedome a bez mihnutia oka ordinuje zvyšovanie úrokov, otváranie ekonomík a úsporné opatrenia ako podmienky pôžičiek, tentoraz zrejme zostane nevypočutá. A v dôsledku toho sa eurozóna ani svet nezrútia.

Tento moment je mimoriadne dôležitý. Filozofia ozdravovania slabých ekonomík totiž stojí a padá na politike, ktorú „predpíše“ MMF a Svetová banka. Chudobnejšie krajiny nemajú možnosť zachovať sa ako Duisenberg a zavrhnúť názory MMF. Dokonca nemajú možnosť ani o nich debatovať. „Chceme právo určovať našu vlastnú budúcnosť slobodne, bez MMF a Svetovej banky,“ uvádza Aminata Traoreová, bývalá ministerka kultúry Mali. Takéto hlasy však spravidla zostávajú bez ohlasu. Ak chudobné krajiny chcú výhodné pôžičky, respektíve finančnú pomoc (a bez toho sa sotva zaobídu), musia pristúpiť na pravidlá MMF.

Takýto systém, samozrejme, netreba a priori zavrhovať, lebo vždy je tu možnosť, že bude fungovať. Chudobná krajina akceptuje podmienky MMF, následne dôjde k ozdraveniu ekonomiky, dostaví sa trvalý rast a pôžičku sa podarí sa splatiť . Všeobecná spokojnosť a idyla. Horšie však je ak politika, ktorú naordinujú medzinárodné finančné inštitúcie, nezaberie. Kredity sa potom vracajú ako bumerang. Treba ich totiž splácať. Napríklad Zambia v roku 1997 vyčleňovala až 40 percent vlastného rozpočtu na obsluhu dlhu, zatiaľ čo na základné sociálne služby išlo len 7 percent!

Áno, dá sa namietať, že práve MMF celkom úspešne rozbehol program, v rámci ktorého by malo dôjsť k odpísaniu dlhu štyridsiatke krajín v hodnote vyše 200 miliárd v priebehu piatich rokov. Ibaže niektorí odborníci namietajú, že problém sa týmto spôsobom síce zmierni, no jeho príčiny sa neodstránia. Niektoré z opatrení, ktoré sa preto navrhujú, sú: uvoľnenie prístupu zadlženým krajinám na trhy bohatých krajín, hodnotenie práce MMF podľa úspechov reforiem, nie podľa výšky udelených pôžičiek, uprednostňovanie pomoci pred kreditmi...

(by)