Dvojtvárnosť je normou

Peter Kasalovský

V prvej polovici 80. rokov žila vo Sv. Jure taká mladá pani, ktorá posielala vtedajším potentátom novoročenky s prebalom Mňačkovej knihy Ako chutí moc. Pri niektorých sa však rozhodla použiť aj prebaly z iných kníh, napríklad Levyho knihy s názvom Slušnosť naša každodenná. Svoje želania vždy čitateľne až krasopisne signovala. Do určitej miery bola presvedčená, že ich takto donúti aj trošku kriticky rozmýšľať o sebe samých.

Obdivoval som jej odhodlanosť takýmto spôsobom vstupovať do svedomia mnohým z najvyšších činiteľov KSČ a štátu, ale aj funkcionárov v okrese Bratislava-vidiek a v mieste bydliska. V nejednom prípade išlo o zamaskovaných karieristov prvého rangu, ktorých nemohol vyrušiť obsah P. F. z tých najprozaickejších dôvodov. Buď nepoznali tie knihy, alebo sa považovali takmer za geniálnych, vyvolených až nadradených.

S odstupom rokov by som jej mohol potvrdiť, že jej boj o zlepšenie vtedajšieho bossa politiky, alebo v inej sfére ľudskej činnosti, nebol vždy neúspešný. Za tie roky, čo sme sa nevideli, sa našli dvaja z desiatok oslovených, ktorí si spomenuli v sebareflexii na novoročenky pani X. Musím však dodať, že boli signálom k ich vnútornej premene, ale aj k tomu, že neskôr, a, samozrejme, dnes by popreli trebárs jestvovanie Slnka, pokiaľ by to niečo vynieslo.

Prečo sa potom čudovať niektorým súčasným politikom a ich verným na judášsky spôsob, že poprú aj matku, otca či súrodenca, a tiež poznatky zo svojej životnej dráhy. V kruhu poddajných majú dokonca pamäť aj názor, ale navonok sú bijcami všetkého, čo by ich mohlo blokovať v postupe nahor: k väčším peniazom a vyššej pozícii na spoločenskom rebríčku. Ak sa im to darí, tak sféra, v ktorej sú etablovaní, je čoraz chudobnejšia na kyslík.

V posledných rokoch sme mohli vnímať premeny myslenia a od neho sa odvíjajúce konanie - takpovediac z presvedčenia, ale vo väčšine prípadov zištné a kolaborujúce s oficiálnymi názormi. Rovnako ako v minulosti, aj dnes na tieto kvázipremeny konkrétnych ľudí v politike doplácajú najširšie vrstvy obyvateľstva. Tí občania, ktorí ich zvolili, čo je krutý paradox. V našej spoločnosti je totiž módou mlčky počúvať, ba tlieskať želaným pravdám.

Demagógia je pliagou aj na začiatku nového storočia, a najmä hra na dvojtvárnosť, ktorá je normou. V tomto smere nie sme nijako výnimoční, ale je to tak, že sa čoraz menej politizuje. Dokonca neznie nielen whisková, ale pomaly ani pivársko-borovičková „pravda ulice“. Akoby nepísaným pravidlom meditácií o politike a jej aktéroch, ale aj o obchode, je ich vymedzenie mimo uzavretých priestorov, áut a s vypnutými mobilmi.

Peter Kasalovský