Azda len neschudobnejú

Zrejme podľa voľnotrhovej poučky, že za všetko sa platí, cvičia nás pouliční predavači v kupeckých počtoch. Tak napríklad za limonádu by sme mali dať deväť korún, ale pozor! - na ceduľke s cenami nám oznamujú, že musíme priplatiť ešte päťdesiathaliernik za voskovaný pohárik. Šetrný zákazník sa potom môže slobodne rozhodnúť, či si dožičí prepych téglika, alebo si nechá limonádu naliať rovno cez hrdlo.

Ešte komplikovanejšie je to s klobáskou, keď zúčtovanie vyzerá ako zásnubné menu. Pravda, výsledkom je komplex - párok, horčica, chlieb a tácka. Všetko starostlivo rozpísané, div že sa neúčtuje osobitne aj črievko. Ešte nikdy som nestretla zákazníka, ktorý by žiadal zľavu s tým, že si tácku uchoval z minulého nákupu alebo že horčicu má vlastnú.

Ak sa poobzeráme po vyspelejšej Európe, kam by isto i naši stánkari chceli vykročiť ako jeden muž, nenájdeme paralelu. Predstavte si, že tamojší predavači k tomu všetkému, čo dostať aj u nás, dávajú ešte papierový obrúsok a „nabodávatko“ na napichovanie kúskov. Ba čo viac, oni vám dajú papierových obrúskov a chleba aj viac a za rovnakú cenu. A tá cena, milí čitatelia, je len jedna. Predpokladá sa akosi automaticky, že si klobásku položíte na tácku. Majú to zrátané, konzumácii jedni, že na trochu servítkach neschudobnejú... Prosto neobťažujú zákazníka zbytočnými výpočtami.

Prihovárala by som sa aj u nás na Slovensku za trochu veľkorysosti. Rada zaplatím za limonádu 9,50, pravda aj s téglikom. Kým sa, pravda, na zozname objaví niekde pod horčicou: úprimný úsmev - 5,40.

Kata Martinová