Brať zákazky aj po Európe

Je rád, keď týždenne najazdí 500 kilometrov

Dnes tridsaťsedemročný vyučený automechanik Jozef Bukovčák tvrdí, že keby bol pred tromi rokmi vedel, do akej neistoty a problémov ide, na podnikanie by sa nikdy nedal. Od čias, keď sa v Doprastave vyučil, pracoval vo viacerých firmách na oddelení dopravy. Posledné roky to bola súkromná firma, v ktorej mu vlastne vnukli myšlienku, aby si založil

vlastnú firmu

na kamiónovú autodopravu a aby začal pracovať na základe vlastnej živnosti. Pre otca troch maloletých detí to nebolo jednoduché rozhodnutie, keďže manželka je už viac rokov invalidná dôchodkyňa. Do domácnosti bolo potrebné zabezpečiť aspoň jeden stabilný príjem. Nakoniec bola práve ona tou, ktorá ho v rozhodnutí podporila a dodnes sa mu stará od kuchynského stola o každodenný chod firmy Autodoprava BJ, ktorá má sídlo v Piešťanoch. Aby mohol podnikať, potreboval v prvom rade kúpiť kamión, teda ťahač s návesom. A keďže sa mu naskytla vhodná príležitosť na kúpu staršieho stroja, bolo potrebné riešiť situáciu radikálne napriek tomu, že pôvodný majiteľ ústretovo poskytol Jozefovi Bukovčákovi možnosť splátkového kalendára na sedem mesiacov. Na rad prišiel predaj rodinnej záhrady, aby nahromadili potrebnú finančnú sumu na zakúpenie 16,5 m dlhého kamiónu Liaz. Stal sa jeho pýchou a vlastne aj druhým domovom, pretože v ňom trávi väčšiu časť dňa a často i noci. „Podnikateľský chlebík je veru ťažko zarobený chlebík. Ideálny stav by bol, keby som mal dve autá. Predtým bolo roboty viac, dnes každý pozerá len na to,

čo dostane,

naťahuje vrecko. Na Slovensku je veľká korupcia. Okrem toho ja si nemôžem klásť podmienky, nie som pán, hoci mám vozidlo. Pánom je ten, kto mi dá robotu a ja som rád, že ju dostanem, keďže rastie aj konkurencia. Ale nikoho nezaujíma, či mám mesačne 80-tisíc Sk na nákup nafty, len koleso stojí 13-tisíc Sk. Aj dnes sa mi na ceste roztrhol klinový remeň. Našťastie, takéto opravy som schopný urobiť si aj sám. Akurát, že neprídem domov včas. Skrátka, sú to nervy. Možno, že je to finančne trochu lepšie, ako byť zamestnaný u niekoho, ale je to na úkor voľného času i na úkor pohodlia a pokoja. A nik vám nepomôže, naopak.“

Manželka Janka je síce na invalidnom dôchodku, ale bez nej by si Jozef Bukovčák niekedy len ťažko poradil. Ona spolu s dcérou vypisuje faktúry, sleduje ich úhrady a chodí urgovať vyplatenie. Pripravuje podklady pre účtovníčku, eviduje v knihe jázd spotrebu pohonných látok. Skrátka, stará sa o celú agendu. Sama však tvrdí, že je to

z roka na rok

horšie a často v noci nespí, premýšľajúc, kde zobrať na naftu, či ostane aj na väčšiu opravu. „Pripadám si, že sa musím s každým dohadovať a vadiť. Viete, na malom podnikateľovi sa každý vyvŕši. Nedávno sa mi stalo, že firma, v ktorej si dal manžel opraviť auto, si namiesto dvoch hodín naúčtovala sedem. O štátnych úradníčkach ani nehovoriac. Sú neochotné, všetko im dlho trvá. Však oni majú času dosť a podnikateľ plať a buď trpezlivý.“ Kým v roku 1999 mal cesty, keď absolvoval za týždeň aj dvetisíc kilometrov, teraz je to sotva 500 km týždenne. Už sa však tešia na čas, keď sa vo Vysokých Tatrách oteplí, zmizne sneh a ich zasa zavolajú na odvod guľatiny pre viaceré píly západného Slovenska. To je pre nich ako rodinný výlet, zoberie aj manželku, vyrazia v noci a ráno o siedmej sú už na mieste. Lebo na klasické dovolenky pri mori v rodinnom rozpočte financie nezvyšujú. Možno sa finančná situácia vo firme a aj v rodine trošku zlepší, keď bude môcť chodiť na základe povolenia oprávňujúceho ho k jazdám do zahraničia z dôvodu spoľahlivosti, brať aj zákazky po Európe. Všetky podmienky má splnené, získanie povolenia je teraz už len v rukách štátneho

Zora Petrášová