USA spojencov nepresvedčili

Budapeštiansky summit zmesou konštatovaní a úvah

Zrejme šéf zahraničných vecí USA C. Powell dosť nedôverčivo počúval, že spojenci zo Severoatlantickej aliancie nevidia pre NATO hrozbu raketového útoku zo strany „darebáckych krajín“ (rogue nations), naopak, stále vidia prioritu v kontrole výroby a rozširovania zbraní, ktorá by však mohla byť narušená snahou USA zrušiť zmluvu o protiraketovej obrane (ABM) z roku 1972.

Nuž, budapeštiansky summit 23 ministrov členských krajín NATO a pridružených, resp. ašpirujúcich krajín, ktoré by rady prepli na konkrétnejší jazyk s termínom rozširovania už na pražskom summite NATO v novembri 2002, bol tak skutočne viac auditóriom na prezentáciu názorov či už v súvislosti s rozširovaním aliancie, budovaním systému NMD, alebo so situáciou na Balkáne. Chorvátsko sa pridalo k tzv. vilniuskej skupine a stalo sa desiatou krajinou ašpirujúcou na členstvo v NATO. V prípade balkánskeho regiónu sa členovia aliancie zhodli na ďalšom pôsobení mierových síl v Bosne a Hercegovine, a to bez drastického zníženia jednotiek. Dokonca Powell tlmočil stanovisko USA, že Washington neprijme v tejto súvislosti nijaké jednostranné kroky. Rovnako súhlasné stanovisko bolo aj v prípade podpory macedónskej vládnej koalícii, keďže „pri rokovacom stole nemôžu mať miesto tí, ktorí pozdvihli zbraň voči demokratickej vláde (Macedónska)“.

Avšak, hocako, budapeštiansky summit odhalil podstatnejšie. Ako napísal denník Süddeutsche Zeitung, desať rokov zmätočnej politiky NATO na Balkáne malo len paralyzujúci efekt na organizmus celej aliancie, ktorá sa teraz zmohla viac-menej len na požiadavky teritoriálnej integrity, reformy a potreby predchádzania katastrof, pričom schodnou cestou je vyzúvanie sa zo zodpovednosti úvahami o okliešťovaní jednotiek.

Niektorí tvrdia, že v prípade odmietavého stanoviska voči NMD zaúradoval tzv. Jeffordsov efekt. Ak totiž konsenzus viazne v republikánskom tábore, kde sa k Jimovi Jeffordsovi pridal ďalší republikán s odmietaním nastúpeného trendu posilňovania vojenskej politiky USA, netreba sa čudovať, že sa „nepodarilo nájsť dostatočne presvedčivé argumenty na opodstatnenosť NMD vychádzajúcej zo všeobecnej hrozby možných jadrových útokov“. Dôvodov je veľa - nesúhlas Ruska a Číny, snaha o zrušenie ABM (spojenci nemajú rovnaký názor ako USA, že zmluva je už prekonaná a viac nekorešponduje s hrozbami vyskytujúcimi sa po skončení studenej vojny) a chabé konzultácie so spojencami. Je už teraz zrejmé, že Rusko nesúhlasí s ponukou USA odkúpiť bezpečnostné protiraketové systémy S-300, spolupracovať na protiraketových cvičeniach a predovšetkým s tromfom USA ukrytým v talóne - finančnou pomocou na vybudovanie obchodného a právneho systému, aby sa Rusko stalo atraktívnym pre investorov, na ktorom už Biely dom začal prezieravo pracovať.

Oriešok je tvrdší, ako sa zdá. Rusko chce z S-300 vyrobiť účinnejšie S-400, ktoré by však stále bolo v rámci povolených prostriedkov zmluvy ABM. Európa je okrem toho jednotnejšia ako v čase studenej vojny. Ak si vtedy mohli USA dovoliť akýkoľvek krok, dnes už Európa začína viac myslieť európskym mozgom. Nemecko sa okrem toho stalo priebojnejšie v bezpečnostných otázkach. Powella preto zrejme vystrieda na budúci týždeň šéf obrany D. Rumsfeld a v júni sám G. W. Bush.

Slávka Blazseková