Nevoľníctvo neznesieme, kam nás zaradia?

Sme jedna z kociek, nie sme však hráči, ktorí ťahajú nitkami Európy

Za neveľkej pozornosti našich občanov sa v Európe odohráva diplomatická bitka, ktorú možno prirovnať k rokovaniu na Jalte alebo k mieru vestfálskemu. Ako vtedy končí sa aj teraz jedna historická etapa a na obzore je nové usporiadanie Európy na desiatky a možno aj na nejakú stovku rokov. To rokovanie určí, aké v nej bude naše miesto. Vyriešené stále nie je ani to najzákladnejšie: chceme vlastne do EÚ, a čo je dôležitejšie, chce nás únia skutočne prijať? Sme iba jednou z mnohých kociek, ktorými sa hrá, a nie hráčom. Našu pozíciu možno prirovnať ku „kibicovi“ pri kartárskom stolíku. Hovoriť môže, ale hrať nesmie. Medzi význačnými hráčmi je Nemecko, dokonca i Rakúsko. A tí veľmi tvrdo presadzujú svoje záujmy.

Slovne naše členstvo v EÚ vítajú, majú však stovky rôznych „ale“. Argumentujú obavami z reakcie svojich občanov, čo nemožno podceňovať. V ich predstavách sme nevzdelaní a leniví, synonymom pre nás je neporiadok. Európska únia sa rozšíri v roku 2005 o osem nových krajín vrátane Slovenska. Takýto scenár je najpravdepodobnejší. Scenár „veľkého konvoja“ sa však môže oneskoriť až na roky 2006/2007. Dôvodom na to môže byť nedostatok politického konsenzu na strane EÚ, jej prílišná sústredenosť na vnútorné reformy. Rovnako však aj zníženie podpory verejnosti, spomalenie našich reforiem. Experti vypracovali tabuľku, v ktorej prisúdili jednotlivým krajinám percentuálne šance na členstvo v EÚ v najbližších rokoch. V našom prípade nepočítajú s členstvom v roku 2003, o rok neskôr je naša šanca 40-percentná, v roku 2005 85-percentná, v roku 2006 95-percentná a so 100-percentnou istotou bude Slovensko v EÚ až v roku 2007.

Chce či nechce nás teda EÚ? Obáva sa priveľkého voľného pohybu osôb? Rakúsko a Nemecko požadujú prístup na trh práce obmedziť na sedem rokov, členské krajiny sa napokon na tom zjednotili. Počas nich sa našinec nebude môcť voľne uchádzať o prácu v terajších štátoch EÚ a bude musieť žiadať o pracovné povolenie, ako je tomu dnes. Berlín a Viedeň presadili aj zoznam tzv. zakázaných služieb, pre ktoré budú platiť rovnaké obmedzenia. Firmy zo Slovenska a z ďalších nových krajín, poskytujúce stavebné práce, strážne služby, úpravy pozemkov či vnútorné dekorácie, nebudú môcť po vstupe do EÚ voľne pôsobiť v Rakúsku a Nemecku. Zdá sa, že skoro nikto na Západe nechápe, že útlak a nesloboda, bieda a úpadok sú u nás pevne spájané so zákazom cestovať a pracovať inde ako doma. Manévrovací priestor politikov na oboch stranách je teda malý. Žiadny slovenský, ale ani český či poľský politik si nemôže dovoliť podpísať niečo, čo EÚ nazýva „prechodným obdobím“. V litike a pri rokovaní štátov a národov nehrajú prím iba čisté a účelové rokovania, často má väčší význam psychický stav národa. Neviem, či si to až príliš sebavedomí europolitici uvedomujú.

Elena Bujačková