Berlusconiho geniálna squadra

Talianskemu kabinetu musia uveriť voliči a nervózna EÚ

„Perfektná squadra. Som veľmi spokojný. Budeme dobre pracovať.“ Berlusconi, blažený z výberu členov svojej početnej vlády, doprial oddaným voličom pohľad na prvý splnený sľub obklopiť sa „vynikajúcimi mužmi s prekvapujúcou inteligenciou“. Čo na tom, že zároveň prisahal redukovať byrokraciu a tým aj vládnu administratívu, no v jeho 24-člennom kabinete (kde sú len dve ženy) je o deväť ministrov viac ako napríklad v Nemecku, či osem navyše, ak sa pozrieme na vládu vo Francúzsku? Dobyť opäť, po vyše siedmich rokoch, vládny palác Chigi, a to ešte s ľahkým prehľadom, však zároveň prináša aj riziko nezlyhať s rovnakým prehľadom po druhý raz. Nielen v domácej ekonomike rozmaznanej Berlusconiho predvolebnými záväzkami, ale ani v povedomí nervóznej Európy, ktorá je z výsledného zoznamu talianskych ministrov mierne vyvedená z rovnováhy integračných predstáv, už aj tak nahlodaných výsledkami írskeho referenda.

Berlusconi mal navonok priestor na manévrovanie. Aj preto až desať miest rezervoval pre svoju stranu Forza Italia (Napred, Taliansko) a šľachetne prenechal „nutným“ spojencom Národnej aliancii (AN) päť postov, Kresťanskodemokratickému stredu (CCD) a Kresťanskodemokratickej únii (CDU) po jednom ministrovi a päť stoličiek venoval nezávislým. No rovnako, keďže sa potvrdilo, že jeho koalícia pravého stredu nakoniec potrebovala hlasy zástupcov hnutia problematickej Ligy severu za nezávislosť Padánie (LN) v Senáte, pribudli v Berlusconiho kabinete aj traja ľudia Umberta Bossiho.

Hoci ľavicovo učesaná Európa môže byť trochu nesvoja z účasti Bossiho vo vláde - získal post, ktorý bude mať dosah na prerozdeľovanie domácich zdrojov, najmä smerom k regiónom (ministerstvo pre reformy a decentralizáciu), žalúdočnú nervozitu zrejme preglgne aj v prípade šéfa postfašistického AN Gianfranka Finiho, ktorý sa stal vicepremiérom. Bude však stačiť, že zahraničné záujmy na poste šéfa diplomacie bude na európsky smoking nažehlievať preslávený Renato Ruggiero (71), ktorý kariéru vybudoval na poste šéfa Svetovej organizácie obchodu (WTO)? Či chceme, alebo nie, Berlusconiho kabinet napriek šťavnatej energickej zostave je predsa len jednej chuti. Minister financií a hospodárstva a pravá ruka premiéra Giulio Tremonti (53), ktorý už bol v roku 1994 členom Berlusconiho vládneho družstva, dal jasne najavo, že nemieni zbytočne z pokladnice púšťať financie daňových poplatníkov na prechádzku do nových kandidátskych krajín, ale radšej ich skamaráti s európskymi dotáciami do najzaostalejších regiónov na juhu Apeninského polostrova. Ešte výraznejším euroskeptikom je Antonio Martino (53), šéfujúci obrane a už spomínaný Bossi (59), ktorý pred zjednocovaním starého kontinentu uprednostňuje získanie autonómie pre najbohatšiu severnú časť Talianska. Pravda, možno má iné predstavy o ceste do spoločnej Európy, ale po jeho výroku, že únia narúša suverenitu Talianska, je na to treba príliš veľa fantázie.

Zaprisahaný Milánčan, tlačový magnát a majiteľ holdingu Fininvest zrejme rýchlejšie upokojí domáce obyvateľstvo ako EÚ. Aj keď v zozname sľubov je od tvorby 1,5 mil. nových pracovných miest, cez investície do infraštruktúry na juhu krajiny až po zníženie daňového zaťaženia pre podnikateľov, inflácie a znižovania mzdových nákladov, médiá viac tipujú na víťaza najmä v prípade vyrovnania sa s kolíziou záujmov, keďže Berlusconiho rodina v podstate cez holdingovú spoločnosť Finninvest ovplyvňuje až 90 % televízneho vysielania (teda aj štátnej RAI).

Noví ministri však tvoria silný tím, čím by mal mať obľúbený vírus nestability aspoň na čas vykynožené podhubie. Horšie to bude s európskou rétorikou. Únia bude zrejme ešte určitý čas tŕpnuť, aby sa Taliansko nepridalo s novými mužmi vo vláde na stranu Španielska, čím by skrivilo integračnú optiku. Nátlak si však EÚ zrejme nedovolí, veď Taliansko patrí do klubu štyroch najväčších členských štátov únie, so šiestou najrozvinutejšou ekonomikou na svete

Slávka Blazseková