Proti chabým, ale mocichtivým

Peter Kasalovský

V najväčšej tichosti sa vyživujú sklony natierať si minulosť len tmavými farbami, a tie príjemnejšie nachádzať iba v dnešku a zahraničí, nech by aj nejestvovali. Kedysi začiatkom 70. rokov som rozvíjal v jednom scenári, že občanom sa nerodíte, ale stanete, a to, že národné cítenie a vlastenectvo popri rodine najväčšmi rozvíjajú blízkosť a príklady úspešných jednotlivcov, inak povedané, charaktery.

Scenár bol odložený z vyššej moci ad acta. Azda preto, že na to, aby ste niekoho obyčajného dávali vtedy za príklad, nestačili jeho výsledky, ale bolo nevyhnutné odobrenie „orgánmi“. Popravde, nikdy nie je málo tých, ktorí majú túžbu byť najlepší a potvrdzovať ju vo svojom odbore, a tak odmietať priemernosť, ktorá bola, je a bude nebezpečná otváraním priestoru pre chabých a zároveň mocichtivých.

Za tých vyše tridsať rokov sa mnohé zmenilo, ale pramálo k lepšiemu. Je fakt, že v tých 70. rokoch už valcoval vzťahy ľudské konzumný prístup k životu, a najmä pretvárka. Do značnej časti mladých sa vtierala predstava, že okrem východu sa všade nielen lepšie žije, ale všetko je lepšie ako doma. Žiť si blahobytne ako vonku, a nepracovať viac, to bola ilúzia, ktorá sa natĺkala do mozgov v novembri 1989. Komunisti zmiznú a všetko pôjde lepšie, po novom(!).

Dnes na to doplácame v transformačnom procese, v ktorom sa nenachádza dostatok osobností, ktoré dokážu viesť k želateľným cieľom. Nateraz sa stále darí vyvolávačom priemernosti, ktorí majú aj funkciu vyhadzovačov, nespokojných so sebou samými. Ešte majú také hniezda, v ktorých sa deje teoreticky nemožné: tam im padajú rovno do úst pečené holuby v najrozmanitejších formách.

Hamletovskou otázkou súčasnosti je: Prečo nechcem byť priemerný? Odpoveď: ... preto, lebo sa chcem dopracovať na správne miesto v národe aj v občianskej komunite. Dodnes som nezmenil názor na to, že sa k tejto méte osobne približujem od detstva a počas doterajšieho života iba vďaka blízkosti a príkladom ľudsky a, samozrejme, odbornosťou výnimočných jednotlivcov.

Nech už boli kdekoľvek, aj v tom zahraničí, vždy boli motivovaní rovnako. Prioritne chcením presadiť sa, byť lepší ako okolie a najlepší. Nijaká idylka, ale zložitá cesta, na ktorej je vždy viac ako dosť viditeľných a skrytých prekážok. Ich prekonanie a postup vpred nie je vopred zaručený, ale už len byť v pohybe je predpokladom úspešnosti. Predovšetkým tej vnútornej sily, ktorá umožňuje po páde z hocijakej príčiny vstať a získať znova rovnováhu.

Je mi čo závidieť, lebo mám to šťastie stretnúť každý deň človeka, ktorý neohýba chrbát, má svoj názor a vždy sa chce vzpriamiť. Taký, ktorý dokáže dennodenne získavať svoju stabilitu, podriaďovať sa cieľom a vnútorne cítiť radosť spolu so spokojnosťou z prospešnosti komunite rodinnej, národnej aj občianskej v bydlisku a na pracovisku, trebárs tiež v regióne, v celom štáte a... Dajte si kontrolnú otázku, aby ste vedeli, na čom ste: ... kto vám dal pocit dobra a spolupatričnosti, kto nabil silou z vrúcnych vzťahov ľudských, kto naučil nepoddávať sa, ale aj nekompromisne konať, kto ukázal krásu, šľachetnosť...?

Peter Kasalovský