Evolučná príbuznosť

Ľudia si radi namýšľajú, že pokiaľ ide o „šedú hmotu“, sú jedineční. Naše mozgy sú pomerne veľké v porovnaní s veľkosťou nášho tela. Netešme sa však predčasne a nepreceňujme svoje postavenie. Nová štúdia publikovaná v časopise Nature naznačuje, že relatívna veľkosť rozličných častí mozgu - a nie veľkosť celého mozgu - je to, čo nás odlišuje od príbuzných cicavcov. V podstate má každá skupina cicavcov vlastnú jedinečnú štruktúru mozgu. Tieto závery posúvajú výskum mozgu o kus ďalej.

Pri skúmaní evolúcie mozgu Sam Wang z univerzity Princeton spolu s kolegami pracovali s databázou, ktorú pred dvadsiatimi rokmi vytvoril nemecký vedec, ktorý skúmal mozgy približne 300 zvierat. Porovnávaním veľkostí jedenástich odlišných častí mozgu s celkovou veľkosťou mozgu tím identifikoval mnohé rozličné „cerebotypy“ (mozgové typy), ktoré charakterizujú rozličné skupiny cicavcov. Veľryby a delfíny napr. majú väčší malý mozog (cerebella) ako väčšina cicavcov, pravdepodobne preto, že sa v značnej miere spoliehajú na sonar. Podobne, kým z mozgu väčšiny hmyzožravcov iba 16 percent patrí neocortexu o ktorom sa vie, že kontroluje sociálne interakcie a komplex poznávacích úloh, ľudský neocortex zaberá osemdesiat percent mozgu.

A nie je prekvapením, že zvieratá - živočíchy s najpodobnejšími cerebotypmi sú v podstate evolučne najpríbuznejšie. Posuny v cerebotype sa objavujú so vznikom nových skupín. Navyše závery taktiež naznačujú, že berúc do úvahy limitované spôsoby ktorými sa veľkosť rozličných mozgov časom posúvala, iba relatívne malý počet génov musí riadiť rozvoj - vývin mozgových štruktúr. Štúdia predstavuje náznak toho kto sme a ako sme sa tým stali. I napriek doterajšiemu výskumu mozog ako predmet skúmania má ešte dosť "bielych miest", a potrvá ešte istý čas, kým vedci dostanú odpoveď na všetky otázky.

(kab)