Druhý liberalizačný dych?

Hľadanie stratenej dôvery medzi chudobnými a bohatými

Počas štvrtkového americko-európskeho summitu obe strany podporili ďalšie kolo liberalizácie svetového obchodu. Aj to je dôkaz, že proces pochovaný na konferencii WTO v Seattle v roku 1999 postupne ožíva. No na liberalizačné kriesenie nestačia len politické proklamácie vedúcich obchodných mocností. Dokonca je otázne, či by stačila ich vzájomná dohoda a spoločná rokovacia taktika (a tá je stále v nedohľadne: hospodárske vzťahy USA a EÚ sú zaťažené viacerými obchodnými vojnami, navyše ich názory na spôsob a podmienky liberalizácie vo viacerých oblastiach nie sú zladené). V prvom rade bude však potrebné presvedčiť rozvojové krajiny a podstatnú časť verejnosti, že globálne odbúravanie obchodných bariér môže byť prospešné pre všetkých a nie je len nástrojom ďalšieho bohatnutia nadnárodných spoločností.

V tomto smere najviac možností dáva jedna z najproblematickejších oblastí – poľnohospodárstvo. Počas posledného polstoročia klesli priemerné clá na priemyselné tovary zo 40 na 4 percentá, čo sa premietlo do takmer 17-násobného zvýšenia objemu obchodu. V prípade poľnohospodárstva clá zostali na úrovni medzi 40 a 50 percent, pričom objem obchodu nevzrástol ani 6 ráz. Odborníci pritom upozorňujú, že prístup na agrárne trhy vyspelých krajín by pre rozvojový svet mohol znamenať viac ako celková zahraničná pomoc, ktorú dostávajú. Takže šanca na znovubudovanie stratenej dôvery tu je.

Britský týždenník The Economist navyše tvrdí, že podmienky na svetovú agroliberalizáciu sú výnimočne priaznivé. USA a EÚ chystajú reformy poľnohospodárstva, zatiaľ čo WTO v Ženeve sa snaží vypracovať konkrétny návrh liberalizácie, ktorý by bol podkladom pre ďalšie kolo rokovania. The Economist pritom informuje, že už asi 35 členských krajín WTO predniesli vlastné návrhy, a tvrdí, že v Ženeve panuje vzácna atmosféra rovnocennosti: „Delegáti zostávajú za zatvorenými dverami dlho do noci a rokujú o ideách takých malých obchodných krajín, ako je Mauricius.”

Úspech rokovaní, ktoré by mali odštartovať v novembri, aj tak nie je zaručený. Naopak, už teraz je viac-menej jasné, že ceny poľnohospodárskych produktov ešte dlho nebude formovať iba trh. Základný problém liberalizácie poľnohospodárstva sa nachádza na národnej úrovni – objem štátnych platieb do agrosektora v krajinách OECD je vyšší ako celkový HDP Afriky. Pritom novembrové liberalizačné kolo sa týchto dotácií zrejme dotkne len okrajovo. Úspechom by bol aj pokrok v oblasti ciel. V prvom rade badať snahu nahradiť mimocolné bariéry - ako sú protidumpingové opatrenia či kvalitatívne štandardy, kvóty - colnými. Malo by to zlepšiť transparentnosť obchodovania. No, a potom by sa malo prikročiť k znižovaniu ciel. No aj pri takomto scenári sa už teraz objavujú viaceré konfliktné oblasti. Rozvité krajiny už teraz prejavujú neochotu vzdať sa viacerých opatrení, napríklad subvencovania exportu, kvót či zníženia ciel na jednotlivé tovary (najmä Japonsko ako najväčší svetový dovozca poľnohospodárskych produktov). Rozporuplná diskusia beží aj o systéme preferencií WTO pre chudobnejšie krajiny.

Rastislav Boldocký