Integračné nadšenie lídrov aj skepsa občana

Rozšírenie EÚ čelí viacerým vážnym nebezpečenstvám

Je to tak trochu nepriama úmera. Čím má proces rozšírenia menšiu podporu medzi občanmi EÚ, tým je znenie záverečných dokumentov summitov EÚ optimistickejšie. Pred šiestimi mesiacmi síce existovali mnohé výhrady k priebehu a výsledkom rokovania v Nice, no nakoniec sa tu podarilo dosiahnuť dohodu, ktorá technicky umožňuje rozšírenie. V záveroch summitu sa potom neuvádzal žiadny termín, kedy by sa mohli prístupové rokovania s kandidátmi skončiť. V súčasnosti, pred víkendovým summitom v Göteborgu, Íri v referende odmietli spomínanú zmluvu z Nice a aj vo viacerých ďalších krajinách badať len chabú podporu procesu rozšírenia. Lídri EÚ sa však vo Švédsku zhodli: „Za predpokladu, že pokrok k splneniu vstupných kritérií bude pokračovať nezmenšeným tempom, cestovná mapa by mala umožniť skončiť rokovania do konca roku 2002 pre tie kandidátske krajiny, ktoré budú pripravené. Cieľom je, že by sa mali zúčastniť na voľbách do EP v roku 2004 ako členovia.“ Rozmýšľam preto, že by nebolo od veci, aby v priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov, povedzme, v Nemecku prepukli masové protesty štátnych zamestnancov a malých podnikateľov proti vstupu nových krajín do únie. Veď to by kandidátske krajiny o šesť mesiacov v Belgicku nemohlo čakať nič menšie ako prístupová pozvánka.

Ale reálne. Bez ohľadu na optimistické vyhlásenia politikov proces rozšírenia čelí viacerým nebezpečenstvám. Treba hneď povedať, že ani jedno z nich nie je neprekonateľné, ale na druhej strane ho netreba brať ani na ľahkú váhu. Časť problémov vyplýva z rozličných záujmov krajín, čo je celkom normálne: Španielsko tak má obavy zo straty finančnej pomoci EÚ, Francúzsko z nemeckej dominácie, Nemecko a Rakúsko zasa z lacnej pracovnej sily z východu... Doterajšie skúsenosti však napovedajú, že v takýchto prípadoch sa kompromis (hoci ťažko) obyčajne dosiahne. No práve v týchto dohodách a ústupkoch tkvie zárodok ďalšieho nebezpečenstva pre proces rozšírenia - je ním nedostatok podpory vstupu do EÚ v kandidátskych krajinách. Môže sa nám totiž stať, že v okamihu skončenia rokovaní zistíme, že máme pred sebou najrozličnejšie prechodné obdobia, finančnú pomoc nižšiu od očakávanej a veľkú časť suverenity presunutú na európske inštitúcie, v ktorých je náš hlas počuť len veľmi slabo... V takýchto okamihoch entuziazmus často vyprchá.

Ďalšou integračnou nástrahou je odsúvanie sporných otázok do budúcnosti. Napríklad summit v Nice nedoriešil mnohé zásadné otázky fungovania Európy. Jednou z nich je: Bude EÚ federálnym štátnym zväzkom? Alebo z druhého súdka: V predvstupových rokovaniach mimoriadne dôležitá téma poľnohospodárstva sa de facto otvorí až na budúci rok po francúzskych voľbách.

Poslednou, no v určitom smere aj najzávažnejšou hrozbou, a to nie ani tak pre integračný proces, ako pre úniu samotnú, je nedostatok podpory v rámci terajších členských krajín. Ako sme povedali, ide o nepriamu hrozbu - zoberme si príklad Írov, ktorí Zmluvu z Nice odmietli v referende. Analytici však nepochybujú o tom, že v ďalšom plebiscite sa otázka prispôsobí voličom tak, aby povedali „áno“. V ďalších krajinách k referendu zrejme ani nedôjde. Podľa názoru nemeckej elity je to v poriadku, keďže sú integračné otázky príliš zložité na to, aby o nich mohli rozhodovať bežní občania. Rozhodnutia preto treba prijať za nich a sám pozitívny vývoj ich následne presvedčí o správnosti rozhodnutí.

Ibaže, čo keď sa tento vývoj, čo i len na chvíľu, vymkne spod kontroly? Pozor na nepriame úmery!

Rastislav Boldocký