Racionalizácia starého cieľa

Ako postupovať v otázke stredných odborných učilíšť?

Každému rozhľadenému a úprimne mysliacemu človekovi je zrejmé, že bez dobrých remeselníkov spoločnosť nemôže existovať k spokojnosti občanov. Je preto zarážajúce, že niektorí úradníci ministerstva školstva, ale aj niektorých ďalších ústredných inštitúcií, sa už roky usilujú o likvidáciu škôl na prípravu remeselníkov. Cieľom tohto boja vôbec nie je snaha po zlepšení, skvalitnení obsahu prípravy žiakov, vybavenia a modernizácie týchto škôl, ale o ich mocenské ovládnutie a následne použitie na iné účely. Pracovníci školstva sa netaja tým, že im ide o budovy a majetok, ktorý okamžite využijú pre iné školy, alebo prenájom na iné účely či nebodaj ich predajú iným organizáciám. Krajským úradom zasa ide v tomto boji v prvom rade o možnosť prerozdeľovať finančné prostriedky určené pre tieto školy na iné účely, v lepšom prípade pre iné zariadenia. A tak sme tu už zažili za doterajších vlád vlny, ktoré propagovali tzv. duálny systém prípravy, úsilie o využitie budov stredných remeselníckych škôl (SOU) na administratívne účely, a teraz pod rúškom tzv. racionalizácie je účel tiež rovnaký. Cieľ všetkých týchto vĺn teda ostal nezmenený - likvidácia škôl vybudovaných na prípravu remeselníkov.

Po novembri 1989, keď k nám prichádzali rôzni experti zo západných krajín, všetci zdôrazňovali potrebu zamerať sa na modernú prípravu remeselníkov, na malé a stredné podnikanie. Naši štátni predstavitelia zasa pri svojich cestách do zahraničia počúvali len

samé chvály

na našich remeselníkov a odborníkov, ich prácu poznali a vysoko hodnotili. Naši školskí „experti“ stredné remeselnícke školy (SOU) poznali len z videnia, avšak začali fabrikovať projekty škôl, v ktorých ťažiskom by malo byť všeobecné vzdelávanie. Tomuto zámeru sa neubránil ani súčasný projekt Milénium. Zrejme tiež preto, že sú to zväčša tí istí „vedátori“, ktorí ho vypracovali. Niežeby dnešná generácia všeobecné vzdelanie nepotrebovala, ale preto, že praktické zručnosti sa nedajú osvojiť len v nejakých pomyselných rýchlokurzoch, aspoň nie na požadovanej úrovni. Je tu navyše skutočnosť, že značná časť populácie o všeobecné vzdelanie a prácu s učebnicou nemá záujem, a pravdu povediac, nemá ani predpoklady na gymnáziách študovať. Je zrejmé, že prijímaním takýchto mladých ľudí do tzv. výberových stredných škôl (gymnázií a SOŠ) sa automaticky zníži ich úroveň. Potvrdením toho je skutočnosť, že v mnohých výberových stredných školách sa objavujú prípady, že v maturitných triedach na polroku malo nedostatočný prospech 5 - 10 žiakov. A to je známe, že všetky výberové stredné školy si žiakov do 1. ročníkov skutočne vyberajú (čiže berú len schopných absolventov ZŠ). Nedá sa totiž tvrdiť, že za štyri roky pobytu v SŠ títo žiaci osprosteli. Ibaže by bola

zlá práca

pedagógov týchto výberových škôl. To by však bola téma pre školskú inšpekciu (ktorú tento jav zrejme nezaujíma). Je tu, samozrejme, možnosť, že na nízkej úrovni je práca základných škôl. To je však znovu parketa ministerstva školstva, ktoré má asi vážnejšie problémy, ako je úroveň výchovno-vzdelávacieho procesu.

Z tohto stručného a určite neúplného pohľadu vyplýva, že rozširovanie všeobecného vzdelávania tak, ako ho propaguje projekt Milénium, na úkor škôl zameraných na remeselnícku prípravu, je choré a možno ho považovať za sabotáž štátnych záujmov Slovenska. Z tohto hľadiska sa nám preto aj predložený návrh zmeny zriaďovateľskej funkcie stredných odborných učilíšť javí ako neseriózny, nedomyslený a legislatívne zámerne sledujúci ich likvidáciu. Ak už robiť racionalizáciu, potom rozširovaním počtu združených stredných odborných škôl, a to tak, aby pod

jednou strechou

boli napríklad stredné priemyselné školy spolu s remeselníckymi školami, obchodné akadémie s prípravou predavačiek a pod. Ušetrili by sa tak náklady na zariadenie dielní, laboratórií, kabinetov, ktoré by sa mohli prípadne použiť na ich modernizáciu. Racionalizoval by sa počet pedagogických pracovníkov, zvýšila by sa odbornosť vyučovania, pretože úväzky by neboli široko profilové a bola by tiež možnosť priechodnosti v rámci takto združenej školy. Je určite aj viac predností, ktoré sa z uvedeného odvíjajú, napríklad možnosť poskytovania rekvalifikácie pre dospelých.

Aby som bol objektívny, poukážem aj na dôvody prečo výrobné rezorty bojovali o zachovanie terajších SOU vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti. Je to iste v nemalej miere tiež túžba po ich ovládaní. Určite je to však aj snaha po zachovaní toku financií zo štátneho rozpočtu smerom k týmto školám (investičných) a zabránenie ich prerozdeľovaniu na iné účely. Počas krátkeho obdobia, keď toto financovanie zabezpečovalo ministerstvo vnútra, niektoré krajské úrady veľmi rýchlo prerozdelili peniaze určené pre SOU na budovanie vznikajúcich krajských úradov, v lepšom prípade pre základné školy a niekde dokonca na verejné cesty. Mohli tak robiť preto, že výrobné ministerstvá rušili odbory riadenia SOU a ministerstvo vnútra

nemalo dohľad.

Po krátkych, ale zlých skúsenostiach sa tento proces našťastie zastavil a vrátil k pôvodnému stavu. Pritom stačilo len v príslušnom zákone zabezpečiť (pod hrozbou trestu), aby peniaze určené v štátnom rozpočte pre SOU nesmel nikto prerozdeľovať na iné účely či pre iné typy škôl. To však niekto vo vtedajšej úprave vedome (s jasným cieľom) neurobil. Riaditeľom SOU by pritom bolo jedno, kto by bol ich zriaďovateľom, im ide výlučne o zachovanie existencie týchto škôl a nezmeneného potrebného množstva financií. Ak toto nová zákonná norma zabezpečí, nebude protestujúcich (okrem terajších zriaďovateľov). Keďže v súčasnosti vláda SR i parlament schválili presunutie zriaďovateľskej funkcie SOU na krajské úrady, treba uvážiť zmysluplnosť právoplatnosti tohto rozhodnutia v čase, kým nie je schválené nové územnosprávne členenie Slovenska, pretože to znamená dvojnásobnú prácu s delimitáciou (k terajším krajským úradom a následne k novým územným celkom). Pritom sa, pochopiteľne, niečo stratí, prípadne stihne previesť na nových majiteľov atď. Oveľa správnejšie by bolo rozhodnutie v právoplatnosti tohto zákona až s platnosťou od zriadenia vyšších územných

Ak už hovorím o racionalizácii, tak niekoľko ďalších námetov:

- V rámci racionalizácie nákladov a práce by zrejme bolo tiež prospešné spojenie výstav prác všetkých stredných škôl (Učeň, JUVIR). Je to dvojnásobná práca i finančné náklady. Taký bol i náš pôvodný zámer, keď sme v novembri 1988 začali usporadúvať v rámci vtedajšieho ministerstva priemyslu túto formu prezentácie SOU. Žiaľ, dodnes sa každý rád hrá na svojom piesočku, nech to stojí, čo to stojí.

- Racionalizácia by mohla nastať i v odbornom a v metodickom riadení týchto škôl, pretože napríklad strojárske, elektrikárske, odevné, drevárske a ďalšie odbory sú vo viacerých rezortoch, a preto odborné pracoviská, ktoré majú na tento účel zriadené viaceré rezorty, by bolo možné zlúčiť.

- Ďalším zlepšením ekonomickej situácie SOU by mohla byť nová úprava výrobnej hospodárskej činnosti tak, aby zisk z nej (hoci len čiastočný) nemuseli školy odvádzať ako dane, ale aby ňou mohli, mimo štátneho rozpočtu, zlepšovať vybavenie a celkové hospodárenie.

Nádejame sa, že po strastiplnej, niekoľko rokov trvajúcej ceste stredných remeselníckych škôl (SOU) táto konečná úprava bude prospešná Slovensku, zabezpečí trvalý rozvoj remeselnej prípravy pracovníkov, malého a stredného podnikania, prípravy na povolanie tej časti mládeže, ktorá nemá záujem (ani predpoklady) na štúdium na gymnáziách a SOŠ, má však vzťah k praktickým činnostiam, ktoré spoločnosť vždy bude potrebovať. Tvorcami hodnôt totiž nie sú len ľudia za počítačmi a predavači (často viac zahraničného než domáceho tovaru), ale

dobrí remeselníci,

strojári, elektrikári, stolári, pestovatelia, chovatelia, murári, chemici, obuvníci atď. Chceme veriť prísľubu ministra školstva, že SOU nebudú použité na iné účely, pre iné typy škôl, že finančné prostriedky, ktoré dosiaľ tieto školy dostávali zo štátneho rozpočtu, nebude nikto prerozdeľovať na iné typy škôl tak, ako sa o to už roky usilujú niektorí vedúci úradníci školstva.

Eduard Filo

(Autor bol členom prvej expertnej skupiny pre SOU pri MŠ SR po novembri 1989, vedúcim Správy SOU na vtedajšom ministerstve priemyslu a vedúcim odboru pedagogických koncepcií Inštitútu Ministerstva hospodárstva SR.)