Hospodársky denník
USD50,074 Sk
EUR42,931 Sk
CHF28,095 Sk
CZK1,266 Sk
  Streda  20.Júna 2001

Od nebies k matičke Zemi

Skôr než Zem, na ktorej žijeme, boli lepšie preskúmané pohyby telies na oblohe, ba čo viac: orientácia na Zemi bola umožnená práve na základe znalosti o pohybe nebies a všetkého, čo sa na nich nachádza. Bez tejto orientácie by nebolo našich dnešných znalostí.

Britský historik vedy John D. Bernal prišiel so zaujímavým postrehom. Vývoj vedy postupuje od matematiky k astronómii, mechanike, fyzike, chémii, biológii a k sociológii. Dejiny techniky postupujú takmer zrkadlovo obrátené: spoločenská organizácia, lov, domáce zvieratá, poľnohospodárstvo, hrnčiarstvo, tkanie látok, metalurgia, dopravné prostriedky a plavba na mori, architektúra, stroje, motory.

Keď Homo sapiens pred nejakými štyrmi desiatkami tisíc rokov začínal, bol na tom v podstate rovnako ako my: každú chvíľu mal hlad a iba o niečo menej častejšie sa potreboval ukryť pred nepohodou. Na uspokojenie svojich potrieb mal rovnako výkonný mozog, ako je náš. Čo mu však zúfalo chýbalo, bola materiálna kultúra, civilizácia.

Bez orientácie v priestore by náš homo nič neulovil a nikde sa dobre neschoval. Pre presuny po zemi od začiatku využíval nebo, ale nás, pretože ideme v stopách dejín vedy, táto súvislosť zaujíma od dôb, keď nadobudla istú myšlienkovú sústavnosť a máme o tom správu.

Plavba podľa polohy súhvezdí a centra otáčania nebeskej klenby, Polárky, je dobre dokumentovaná z antických prameňov. Nie tak tvar Zeme – hoci námorníci vídali najskôr vrcholky hôr na pobreží alebo sťažne okolo plávajúcich lodí, predstava guľovitej podoby Zeme sa všeobecne presadila skôr vplyvom filozofického uvažovania pytagorejcov o tom, že guľa je najdokonalejšie teleso. Vševedec Aristoteles dokazoval guľovitosť Zeme predovšetkým na základe meniaceho sa výskytu súhvezdí – severné nebo vyzerá inak ako južnejšie.

Bolo iba otázkou času, kedy vedci začnú hľadať odpoveď na otázku, aká veľká je Zem. Autor spisu Geografika, ktorý sa stal určujúcim pre pomenovanie odboru, Eratostenes z Kyrény (asi 275 - 195 pred n. l.) za predpokladu guľovitého tvaru Zeme postupoval nasledujúco. Vzdialenosť egyptskej Alexandrie a na juh od nej ležiaceho mesta Syéné (dnes Asuán), približne v poludníkovej línii, bola vcelku dobre zmeraná. Bádateľ použil gnómon, tyčku vrhajúcu tieň na svoju horizontálnu základňu, ktorú umiestnil do dutej pologuli, rozdelenej na stupne. Prístroju sa hovorilo skafé. Keď počas letného slnovratu v Syéné Slnko nevrhalo do prístroja žiadny tieň, v Alexandrii namerali v skafé tieň s dĺžkou jednej päťdesiatiny obvodovej kružnice. Stačilo teda vynásobiť vzdialenosť medzi oboma mestami päťdesiatimi, aby sa získala číselná hodnota obvodu našej planéty: 252-tisíc stádií, t. j. 39 700 km. Pravda, mnoho Eratostenových predpokladov nebolo celkom správnych.

Dedičstvom klasického staroveku nezostali iba objavné cesty do doteraz neznámych končín alebo meranie zemegule. Niektorí z mysliteľov vytušili tesné spojenie osudu Zeme, prírody a spoločnosti. Najďalej sa dostal Platón (427 - 347 pred n. l.) používajúci mýty na zdôraznenie najzávažnejších problémov, kde nemohol alebo nechcel používať racionálne argumentácie. V dialógu Polítikos vzájomnú súvislosť spoločenských a prírodných udalostí vyjadril veľkolepým spôsobom, ktorý inšpiruje aj súčasnú fyziku, pokiaľ ide o opakovateľnosť alebo neopakovateľnosť prírodných javov a procesov.

Ak je svet ponechaný sám na seba, všetko prebieha skôr k horšiemu. Starneme, umierame, príroda i spoločnosť strácajú svoju kedysi bujarú silu, schopnosti i možnosti. Tu sa Boh, chápaný ako kybernetés, kormidelník veľkého vesmírneho procesu ujíma riadenia: svet, ktorý sa krútil jedným smerom a spel k úpadku, naberie opačný smer a zase prekvitá. Nastáva zlatý vek, ktorý predtým opísal Hesiodos (okolo r. 700 pred n. l.) a po ňom rímski básnici Vergílius a Ovídius. Najzaujímavejšie na Platónovom ponímaní, smerujúcom od dokonalých a nemenných tvarov k vznikajúcim a zanikajúcim veciam, je podriadenie dejov v prírode i v ľudskej spoločnosti rovnakému zákonu. Kedykoľvek dôjde ku zmene pohybu kozmu, dochádza nevyhnutne ku katastrofe: prichádzajú zemetrasenia, potopy, požiare alebo revolúcie, vojny a epidémie. Platón si cez svoje zahľadenie do sveta ideí veľmi dobre všímal to, čo sa deje okolo. Podal vynikajúcu analýzu.

Bytostný vzťah živého a zemského bol vnímaný odpradávna. Zem sa u Grékov javila ako ženská bohyňa Gaia, ktorú dažďom oplodňuje Uranos – boh nebies. Germáni mali zase svetový jasan Yggdrasil, u Slovanov bola Zem nesená veľrybami. V súčasnosti je všeobecne známa predstava Jamesa Lovelocka o Zemi ako istom žijúcom superorganizme. Nie je to príliš originálne, takéto teórie sa objavovali už skôr. Pripomeňme napríklad J. E. Purkyňu, ktorý inšpirovaný Goetheovým Faustom hovoril o Zemeduchu ako regulujúcom princípe ovládajúcom deje prebiehajúce na Zemi, ktorý udržuje prírodnú rovnováhu a inšpiruje k ďalšiemu poznaniu.

(mb)

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.