Takmer polovica národa nie je spokojná

Ako veľmi bolí ekonomická reforma, div nie na každom kroku potvrdzuje náš život

Keď ekonomický komentátor renomovaného poľského denníka Rzeczpospolita K. Bien na adresu integračných snáh krajín niekdajšieho východného bloku pred štyrmi rokmi vyslovil názor, že sa budeme pohybovať na okraji katastrofy ešte dlho, vnímali to ekonómi skôr ako priveľmi pesimistický názor. Dnes nie je situácia o nič lepšia. Životná úroveň väčšiny ľudí klesá a pravdepodobne ešte nejaký čas bude, a tak sa zvyšuje riziko, že sa obyvateľstvo bude búriť nielen proti trhovému mechanizmu a kapitalizmu, ale proti demokracii ako takej. Aj ekonómi si uvedomujú, že pokles výroby a rast cien a nezamestnanosti sú veľmi rizikové faktory, ktoré podstatne ovplyvňujú chod krajiny ako takej. Isto, šoková terapia, rýchly kurz ekonomickej reformy je nevyhnutný, ak sa však efekt z týchto krokov dlhý čas nepreukáže, je bremenom, s ktorým, zdá sa, si ani jedna z doterajších vlád neporadila. Trhová ekonomika sa stále iba rodí, a tak sme zatiaľ zažili viac bolesti než výhod. Nedokázali sme vymyslieť efektívny spôsob ako previesť štátne podniky do súkromného vlastníctva tak, aby peniaze z privatizácie poslúžili občanovi. Aj keď západní poradcovia a stúpenci trhovej ekonomiky radi v tejto súvislosti používajú metafory typu - nemôžete sa dostať cez priepasť dvoma skokmi alebo ak idete cez hlboké blato spomalíte. Dvanásťročná realita reformných krokov je hodná zamyslenia. A tak do dnešného dňa zberáme plody neprehľadnej, netransparentnej privatizácie - začínajúc kedysi malou a končiac tzv. veľkou - krčíme sa pod bremenom hlbokého poklesu výroby a hrozivej nezamestnanosti.

Pojem trhová ekonomika sa stal všemocným zaklínadlom, žiaľ, iba často a rado používaným termínom. Ak totiž hovoríme o rozvoji slovenskej spoločnosti, slovenského kapitalizmu - lebo pojem trhová ekonomika je iba istým zástupným termínom pre pojem kapitalizmus - tak potom musíme zreteľne povedať, že trpí na nedostatok dvoch nevyhnutných zložiek. Chýba nám kapitál a chýbajú nám skutoční kapitalisti. Tí, ktorí uvažujú s dlhodobou časovou perspektívou a hľadajú najracionálnejšie metódy fungovania svojich podnikov. Pre množstvo historicky skutočne bohatých ľudí bol majetok kapitálom. Len veľmi málo predstaviteľov súčasnej slovenskej tzv. lepšej spoločnosti možno takto vnímať. Veľká čas niekdajšieho národného bohatstva bola totiž v minulých rokoch umŕtvená v pyšných vilách a v zahraničných kontách verchušky. Skupiny, ktoré sa v jednotlivých etapách privatizácie dostali k vlastníctvu veľkých tovární a lukratívnych firiem sa ani inak správať nevedeli. Nemali si ani kedy osvojiť spôsoby myslenia skutočných vlastníkov a podnikateľov. Nikde na svete sa totiž doteraz neprivatizovalo, a zrejme ani nebude, v takom rozsahu a tempe ako v krajinách strednej a východnej Európy. Žiaľ, ani pokiaľ ide v mnohých prípadoch o nezákonnosť privatizačného procesu. Preto dnes štátnej pokladnice, a v konečnom dôsledku nám všetkým, peniaze zúfalo chýbajú, a tak nečudo, že nespokojnosť občana s transformáciou našej spoločnosti sa prehlbuje. Viaceré prieskumy verejnej mienky signalizujú, že až polovica občanov je sklamaná z podmienok života. Životne dôležité pre Slovensko a jej občanov je rozbehnúť rast ekonomiky a napojiť sa na svetové trhy. Až potom po čase vyrastie podnikateľská vrstva z domáceho obyvateľstva. Zatiaľ je pre nás zahraničný kapitál rozhodujúci. Okrem iného aj preto, že zahraniční investori sa zvyčajne správajú zodpovednejšie ako domáci

Najvýstižnejšou charakteristikou pre súčasnú slovenskú spoločnosť je pojem „mnohorakosť“. Najlepšie to vystihuje hospodárske, sociálne i politické pomery v krajine, ktorá sa približuje k Európskej únii rýchlejšie ako niektorí z jej „konkurentov“. Kabinetu Mikuláša Dzurindu sa aj napriek zdanlivej politickej nestabilite podarilo zjednotiť všetky politické subjekty na základnom princípe, na budovaní trhového hospodárstva a potrebe vstupu Slovenska do EÚ. V prístupových rokovaniach si počíname veľmi dobre a v počte uzatvorených kapitol sme sa dostali dokonca už na úroveň Českej republiky. Teraz však pred vládou stojí úloha asi ešte ťažšia, premeniť východiská „na drobné“ tak, aby to občan pocítil na vlastnej peňaženke. Až potom bude reforma zavŕšená.

Eleonóra Bujačková