Hrá sa o novú cenu vody

Komentuje Peter Farárik

Na Slovensku sa rozbieha transformácia vodární a kanalizácií a v tejto súvislosti sa častejšie ako predtým hovorí aj o cenách pitnej vody a stočného. Práva a povinnosti v zásobovaní obyvateľstva pitnou vodou prejdú na nových akcionárov a od nich bude závisieť i ďalší vývoj v tejto oblasti. Je predpoklad, že cena vodného a stočného bude obsahovať ekonomicky oprávnené náklady a od nej sa budú odvíjať aj budúce investičné aktivity vodárenských spoločností. Kým štát v minulosti dotoval rozvojové investície vysokými sumami a problémy boli jedine s nedostatkom dodávateľských kapacít, dnes je situácia opačná. Len vo východoslovenskom regióne odhadli rozostavanosť po roku 1989 vo výške 2,5 mld. Sk a ročne by potrebovali do najpotrebnejšieho investovať aspoň pol miliardy korún. Stredoslovenské vodárne a kanalizácie na splnenie kritérií EÚ potrebujú v tomto smere zhruba 10 mld. Sk. Súčasné ceny vodného a stočného to vôbec neumožňujú a budúce vodárenské spoločnosti budú musieť hľadať aj iné zdroje. V rámci predvstupových možností z programov EÚ, z bankových úverov a vstupom cudzieho kapitálu. Súkromné firmy by sa však podľa odborníkov nemali etablovať nákupom majetku vodární, ale cestou jeho navŕšenia, a tým aj posilnenia spoločností. Dnes ešte nikto nevie povedať, aká bude konečná cena pitnej vody, určite by však mala zohľadniť aj možnosti jej odberateľov. Skúsenosti ukazujú, že na základe zvýšenia cien vody v predchádzajúcom období v niektorých regiónoch klesla spotreba až o tretinu. Niekde je dokonca už pod hygienickým minimom 85 litrov a čoraz viac obyvateľov vidieka prejavuje záujem o oživenie výstavby studní. Podniky vodární a kanalizácií vcelku hospodária vyrovnane, ale len preto, že bilanciu zlepšujú ziskové okresy. Tým, že sa vytvorí menej vodárenských spoločností, ako sa pôvodne predpokladalo, cena vody by sa nemala príliš diferencovať. Rokovania i v rámci ZMOS ukázali, že by nebolo na škodu ak by sa pre celý subjekt podarilo zabezpečiť jednotnú cenu. Napokon, nebolo by to ani spravodlivé, keby napríklad v Trebišove platili za kubík sto korún a niekde severnejšie, kde sa v minulosti prednostne investovalo do nových zdrojov, alebo majú silnejšiu ekonomickú základňu, stála len desatinu tejto sumy. Výsledkom by mal byť kompromis prijateľný pre obe strany.