Nevedomá pasca na rozhodcu

Regulárnosť vstreleného gólu a často aj výsledok celého futbalového zápasu zvyčajne závisí od správneho posúdenia, či útočiaci hráč nebol v ofsajde. Štúdia piatich holandských vedcov ukazuje, ako ľahko sa rozhodca môže stať obeťou optického klamu.

Ofsajdové postavenie znamená, že útočiaci hráč má pred sebou iba jediného hráča brániaceho mužstvá (spravidla brankára). Pokiaľ mu v tejto situácii niektorý zo spoluhráčov prihrá loptu, hra je prerušená a loptu dostáva súper. Rozhodujúci je okamih prihrávky, nie moment prevzatia lopty.

Ofsajdové postavenie posudzuje pomedzný rozhodca a hlavnému rozhodcovi ho signalizuje zdvihnutím zástavky. Musí sa rozhodovať v zlomku sekundy. Pretože to zvyčajne bývajú situácie, keď sa útočník ocitá v postavení, z ktorého sa strieľajú góly, patrí rozhodnutie o ofsajde k najdiskutovanejším témam medzi fanúšikmi i profesionálmi.

Vedci z amsterdamskej univerzity sa rozhodli pomôcť a podrobili tento problém podrobnému výskumu. Traja skúsení rozhodcovia mali v priebehu simulovaného zápasu posúdiť dvesto herných situácií a rozhodnúť, či išlo o ofsajd alebo nie. Štyridsať nesprávnych rozhodnutí, ktorých sa pritom dopustili, nejde podľa záverov vedcov na vrub nedbalosti alebo úmyslu, ale nedokonalosti nášho zrakového aparátu.

Hlavný problém je zvyk rozhodcov stavať sa nie na úroveň posledného obrancu, ale o niečo bližšie k bránke. V spomínanom výskume to tak bolo v stosedemdesiatich deviatich z celkových dvesto prípadov. Tým sa rozhodcovia sami dostali do situácie, v ktorej ľahko podľahli optickému klamu. Základnú možnosť, ktorá pri tom môže nastať, ukazuje zobrazená schéma. Útočníci 1 a 3 sú síce na rovnakej úrovni ako obranca (nie je teda ofsajd), na sietnici rozhodcu sa však ich obraz premietne posunutý doprava. Sudca bude v tomto prípade inklinovať k posúdeniu situácie ako ofsajdovú. Naopak útočníci 2 a 4, ktorí stoja jasne v ofsajde, sú z hľadiska rozhodcu v zákryte s obrancom, teda zdanlivo na rovnakej úrovni s ním.

Z uvedeného vedeckého pozorovania vyplýva, že útočník na vzdialenejšej strane od pomedzného rozhodcu môže častejšie rátať s „nespravodlivým“ odpískaním, kým na bližšej strane má viac šancí, že mu prípadný priestupok proti pravidlám „prejde“.

Výsledky výskumov boli potvrdené rozborom videozáznamov dvesto zápasov európskych ligových súťaží a majstrovstiev sveta 1999. Pomedzní rozhodcovia v nich 148-krát zdvihli chybne zástavku v situácii č. 1, dvadsaťšesťkrát ju naopak nechali dolu v situácii č. 2. Na situáciu č. 3 pripadlo šestnásť chybných rozhodnutí a na č. 4 sedemdesiatpäť. Takže veda presne „diagnostikovala“ v odbore, ktorý nebýva práve najčastejším cieľom vedeckých výskumov.

(mb)