Akoby nemožné bolo možné

S. Adamča: Keď dostaneme štatistiku, zastavuje sa dych

Predseda Slovenského zväzu spotrebných družstiev (SZSD) Ing. Silvester Adamča je vo funkcii dvanásty rok. Takmer šesťdesiatnik, ktorý v 70. rokoch postavil dom v Šintave, a nech sa dialo čokoľvek, tak vždy vedel, žeby sa uživil aj vlastnými rukami. Absolvoval aj postgraduál so špecializáciou na riadenie. Do života postavil dvoch synov a dcéru. Takže, splnil všetko, čo si predsavzal. Je si na čistom, ani sebe a vôbec nikomu nič nie je dlžný. Vyše štrnásť rokov chodí na týždňovky do Bratislavy. S výpočtom dôchodku to bude mať veľmi jednoduché, pretože mal iba dvoch zamestnávateľov. Začal v Jednote SD v Galante a dodnes pôsobí v SZSD.

Hd: Družstvá sa stali na prelome 80. a 90. rokov pomaly červeným súknom. Istá skupina politikov spájala družstvá s negatívami minulého režimu.

S. Adamča: Psychicky sme to museli zvládnuť. Tento tlak bol však proti zdravému rozumu. Aj preto, že družstevníctvo nie je výdobytkom socializmu, ale takpovediac všadeprítomné v priemyselne vyspelom svete. Bol to kolos, ktorý vyprodukoval v roku 1990 zisk vo výške jednej miliardy korún. Zmenou režimu sa dostal do problémov. Namiesto obratových fondov mali družstvá možnosť získať lacné úvery s 3-percentnými úrokmi. Celkové zmeny nám však vyniesli novú hodnotu dlhov. Úrokové sadzby sa relatívne rýchlo šplhali až k neskorším 25-percentám, ktoré znamenali v konečnom dôsledku „rýchlu smrť“, po slovensky krach.

Hd: Nestalo sa...

S. Adamča: Aj dnes sa však podpíšem pod názor, že to boli roľnícke a spotrebné družstvá, ktoré vybudovali slovenský vidiek na takú úroveň, ktorá bola pre mnohých západných expertov takmer nepochopiteľná. V tom kritickom roku 1990 predstavoval majetok spotrebných družstiev šesť a pol miliardy korún účtovne a trhovo trinásť miliárd korún. Netvrdím ani to, že boli takí, ktorí si robili zálusk na tento majetok, ale nejaké „oddružstevňovanie“ by bolo v modernom svete vnímané viac ako negatívne.

Hd: Ako sa to stalo, že sa spotrebné družstvá stali štátom v štáte či hospodárskou pevnosťou?

S. Adamča: Keď som sa stal zväzovým predsedom, tak sme boli v situácii buď, alebo (!). My sme ten majetok vyrobili, a nič sme nepokradli. Preto sme v členskej základni nemali problémy napriek tomu, že sa v nej zrkadlilo celé politické spektrum. Rozhodli sme sa v záujme prežitia prestať podnikať v pohostinstve, odbúrať obchod na vidieku s priemyselným tovarom, textilom, odevmi a obuvou. Pre termíny splatnosti, ktoré boli až dvestodňové, spomínané úrokové sadzby a DPH. V septembri 1990 to nebolo ľahké rozhodovanie, ale cítili sme, že ide priam o život. Ešte aj dnes ma z tej situácie mrazí a zároveň blaží, že sme majetok zachránili. Niečo sme síce z majetku predali, ale len toľko, aby sme si vyrovnali záväzky voči bankám.

Hd: Lenže také pohostinstvo bolo vždy istotou.

S. Adamča: Vtedy sme mali 52-percentný podiel v celom pohostinstve, vyše štyri a pol tisíca prevádzok, a my sme z neho vycúvali. Daň z pridanej hodnoty by bola hrobárom za vtedajšej finančnej situácie, keď sme chceli splatiť úvery. Po 1. januári 1993 by sme mohli polliter piva predávať v našich prevádzkach o korunu drahšie ako súkromníci. Takže, nebolo o čom meditovať. V období rokov 1991 - 1995 sme zaznamenali citeľné poklesy v obrate, v počte predajní a pracovníkov.

Hd: Prezieravosť či genialita skupiny ľudí?

S. Adamča: Dalo by sa povedať, že sme bohatší, ako sme boli. Roky 1999, 2000 aj prvý štvrťrok jednoznačne dokazujú, že sme v dynamike. Až sme z nej vystrašení. Vlani sme mali tempo rastu v maloobchode 28, 5 % a rovnaké aj vo veľkoobchode. To je výsledok dvanástich rokov a tiež predchádzajúcich generácií. Chceli sme, a dokázali sme to.

Hd: Krátka, ale výstižná veta. Lenže, v tom kvase to muselo byť trošku zložitejšie.

S. Adamča: Po prijatí ústavného zákona č. 100 z roku 1990 sa vyjasnilo. Keď začal fungovať, tak sme mohli normálnejšie žiť a voľnejšie dýchať. Minulosťou sa stal aj princíp, že menšina môže diktovať väčšine. Iba štyri družstva sa odčlenili, ostatné sú spolu, aj keď sú dnes veľmi silné. Pokračovať v zabezpečení majetku a bolo s tým starostí nad ľudské sily, boli aj rôzne snahy o jeho privlastnenie si a podobne. Vyrovnali sme sa s reštitučnými požiadavkami. Aj sme prežili krivdu nového režimu, ktorý neakceptoval nároky z toho, že v roku 1952 sme prišli o našich osemsto predajní v najlepších lokalitách miest a sídel vôbec. Tie, čo ostali, a bolo ich vyše tristo, sa „vyriešili“ mimo nás v malej privatizácii. Popritom sme začali uvádzať do života novú stratégiu a o niečo slobodnejšie rozvíjať myšlienku samotného družstevníctva. Mohli sme sa väčšmi sústrediť aj na pestovaniu vzťahu k družstevnému majetku ako vlastnému či takmer súkromnému.

Hd: Je fakt, že družstevníctvo sa nerozpadlo. Pojem „Jednota“, ktorý vznikol začiatkom storočia v Košickom robotníckom družstve, sa stal značkou vysokej kvality.

S. Adamča: V konkurencii obchodných reťazcov sa to plne potvrdzuje. Koniec koncov naša nákupná aliancia Coop centrum zabezpečila vlani tovar za takmer 12,5 mld. Sk a ďalší v poradí štyrikrát menej. Dodnes máme tridsaťpäť členských družstiev, z ktorých dvadsaťdeväť podniká. V maloobchode sme mali ako systém obrat vyšší ako 21 mld. Sk a 9,1 mld. Sk vo veľkoobchode. Dnes máme 2300 prevádzkových jednotiek a v nich 13-tisíc pracovníkov. Za rok 2000 a prvý kvartál 2001 sme zvýšili počet pracovníkov o vyše dvetisíc, čo je najvýrečnejšia vizitka.

Hd: Päťmiliónový trh, to by bol priúzky priestor.

S. Adamča: Predávame prioritne domáce výrobky. Nákupná aliancia nakupuje vonku naozaj len to, čo je nevyhnutné. Kooperujeme s ČR, Maďarskom a čakáme na poľských partnerov, ktorí plne nedocenili vplyvy globalizácie. Je reálne, aby sa družstevníctvo krajín Vyšehradskej štvorky rozvíjalo v podmienkach 60- až 65-miliónového trhu.

Hd: To je sen-vízia či utópia?

S. Adamča: Vo funkcii som dvanásť rokov, od novembra 1989. Mohol by som byť spokojný, ale stále je čo robiť. Teraz pripravujeme niečo nové, z čoho bude budúcnosť. Dalo by sa povedať, že aktualizujeme stratégiu. Máme na viac a v našom priestore máme relatívne žičlivé podmienky na rozvoj. Inšpirácie zbierame v Škandinávii a, samozrejme, že aj v kolíske družstevníctva, ktorou je Veľká Británia. Vnímame aj vývoj v tých krajinách, kde nemá družstevný sektor takú pozíciu ako v uvedených štátoch. A napokon, neraz listujeme a inšpirujeme sa v minulosti v období prvej ČSR, keď družstvá fungovali prinajmenej ako najvychýrenejšie švajčiarske hodinky a pred ich výsledkami sa skláňal aj veľký Baťa. Máme sedem svojich stredných odborných učilíšť a Družstevný ústav vzdelávania v Mojmírovciach. Udržíme ich, keďže vo vzdelanosti bola, je a vždy bude budúcnosť.

Hd: Nemysleli ste na družstevnú banku?

S. Adamča: Mysleli, ale poučili sme sa. Boli sme v poisťovníctve, ale predali sme svoj podiel v Kooperatíve. Dobre sme ho predali a získané financie ešte lepšie investovali.

Hd: Najdôležitejšie podmienky pre spotrebné družstvá sú...

S. Adamča: Pokúsil som sa už odpovedať. Vzťah k družstevníctvu, odbornosť, vzdelanosť a schopnosť drať sa vpred, akceptovať nové a uplatniť to v domácej praxi. Avšak obchod je založený na kvalite ľudí a my ich máme. A potom, nečudujme sa, že spotrebné družstevníctvo so svojimi 221-tisíc členmi stojí pevne na zemi a nemá problémy s pohľadom „hore“. Aj preto, že je založené na tom, aby sa vo vnútri a navonok správalo priam apoliticky, pričom má príkladnú vnútornú demokraciu.

Peter Kasalovský