Cyklotrónom proti rakovine

Komentuje Robert Róm

V roku 1996 uplynulo sto rokov od objavu prirodzenej rádioaktivity. Prvé urýchľovače nabitých častíc, ktoré otvorili cestu k výskumu jadra a následného využitia poznatkov jadrovej fyziky v praxi, boli skonštruované v rokoch 1919 až 1932. Prvý cyklotrón (cyklický urýchľovač nabitých častíc) skonštruovali v roku 1930. Tieto, pôvodne veľmi komplikované zariadenia, v súčasnosti už nie sú ničím mimoriadnym. Je pomerne ťažké nájsť v Európe krajinu, ktorá by nemala a nevyužívala v praxi aspoň jeden kruhový urýchľovač. Slovensko takéto zariadenie ešte nevlastní. Myšlienka vybudovať v našej krajine urýchľovač nie je nová. Snaha vyústila do „Návrhu strategického zámeru vytvoriť Cyklotrónové laboratórium v rámci Slovenského metrologického ústavu na účely diagnostikovať nádorové choroby“. Zhubné nádorové ochorenia, ročný nárast je viac ako 20-tisíc ľudí, predstavujú s kardiovaskulárnymi chorobami najčastejšiu príčinu úmrtia v SR. Súčasné možnosti včasnej diagnostiky nádorových ochorení, ako aj srdcovo-cievnych ochorení, nie sú však u nás vo viacerých smeroch uspokojivé. Nemáme ani jedno pracovisko nukleárnej medicíny vybavené modernou pozitrónovou emisnou tomografiou (PET), ktorá je pri diagnostike uvedených ochorení v Európe už nezastupiteľnou metódou. Pri navrhovaní autori kládli dôraz na bezpečnosť prevádzky a ochranu prostredia, ktoré zabráni ožiareniu obyvateľstva. Celý projekt má však, tak ako to na Slovensku býva, svoj háčik. Proti vybudovaniu cyklotrónového centra údajne podpísali protestnú petíciu obyvatelia z Karloveskej ulice, v blízkosti ktorej má byť centrum vybudované. Je ťažké však povedať, koľko podpisov sa pod petíciou nachádzalo a koľkí bežní občania rozumejú štiepeniu jadra, urýchľovačom nabitých častíc, a do akej miery sú erudovaní zhodnotiť rádioaktívne nebezpečenstvo toho zariadenia. Nie je ťažké uhádnuť, že ide o ďalší morbídny pokus tzv. ochranárov, ktorí len preto, aby sa stali zaujímavými, sú schopní nechať rakovine slobodný priebeh a bojovať proti všetkému, čo má „rádioaktívny nádych“. Bolo by vari na mieste, keby tzv. ochranári zabúchali na dvere ľudí pekelne trpiacich na zákernú rakovinu s tým, že zariadenie na zničenie ich príšernej choroby bude podľa ich predstáv odstavené. Nie je ťažké uhádnuť, akú odpoveď by dostali. V konečnom dôsledku treba zrozumiteľne definovať, o čo vlastne tzv. ochranárom ide.