Vandali - Venéti - Slovania
Čo vlastne povedal Samo franskému vyslancovi Sychariusovi?
Dnes vám ponúkame ďalší exkurz A. F. Zvrškovca do takej slovanskej histórie, ktorá je pre väčšinu súčasníkov neznámou a svojím spôsobom takmer neuveriteľnou. Avšak dostupné zdroje a ďalšie, ktoré sa postupne dešifrujú, dosť jasne naznačujú, že naši slovanskí predkovia boli viac ako významným faktorom v európskych dejinách o plných tisíc rokov skôr, ako uvádzajú trebárs aktuálne učebnice dejín na všetkých vzdelávacích stupňoch.
V berlínskom historickom múzeu visí mapa, ktorá ukazuje migráciu Vandalov - Venétov - Slovanov okolo roku 350 nášho letopočtu. V roku 1857 nechal kartograf a historik K. V. Spruner vytlačiť historicko-zemepisný atlas pre potrebu škôl u Perthesa. Mapa ukazuje rozšírenie Vandalov od Škandinávie až po Perziu. Je zjavné, že Venéti už neboli kontroverzní, a že po viac ako tisícročí odvtedy, ako písali naše dejiny, ich vtedajší historici asimilovali s inými kmeňmi.
Keď Herodotos okolo roku 450 pred n. l. opisuje pomery v Európe, píše nasledujúce. Na východ od Labe sa medzi Keltmi a Skýtmi usadili Venéti. Herodotos hovorí, že Venéti sa podobajú na Keltov, ale že hovoria iným jazykom.
Najvýznamnejším zdrojom informácií o Venétoch je dielo Prokopiosa, ktorý bol pisárom cisára Justiniána. Akoby zázrakom sa toto dielo zachovalo (Národná knižnica v Paríži) a je dodnes najznámejším zrkadlom rímskych vojen proti Vandalom. Dielo pod názvom "Anekdota" bolo inšpiráciou aj pre Viktora de Vitu, ktorý v roku 485 píše dokument "História Persecutionis Vandalicae". Vo Vatikánskej knižnici sa nachádza aj kniha od Paulusa Diakonusa pod názvom "História Langobardorum". Na základe údajov v tejto knihe o tom, čo sa stalo po porážke Vandalov v roku 533, sa historička Barbara Pischel pokúša vysvetliť údaje o tom,
kto sú Slovania,
ktorí sa objavili v ústí Dunaja niekedy okolo roku 600. Zaujímavým historickým javom je, že dnes vďaka rímskym a iným pisárom vieme viac o udalostiach pred rokom 600 ako po ňom. Biskup Adam av Bremens udáva vo svojej knihe "Cesty medzi ostrovmi na severe", že Venéti niekedy okolo roku 50 opúšťajú svoje loviská v južnom Švédsku a vydávajú sa na juh. V tom istom čase píše Pilnius v Naturalis Historia IV. xiv. 99 o Vandaloch. Týchto však omylom klasifikuje ako Germánov.
Niekedy medzi rokmi 100 - 200 prichádzajú Venéti na naše územie pravdepodobne zo severu alebo severozápadu. V našej oficiálnej histórii takýto záznam nemáme. Naša história hovorí o Keltoch, ktorých osídlenie vrcholí niekedy v druhom storočí pred naším letopočtom. Na prelome tisícročia prichádzajú na naše územie germánske kmene. Sú to hlavne Markomani a Kvádi, ktorých naša história verne zachytila. Kmeň Kvádov, ktorí boli nazývaní aj Svébmi, sa však časom stal dominantným a svoju vládu rozšíril z dnešného západného Slovenska ďalej na východ. Niekedy spolu a niekedy proti sebe s Rimanmi sa títo Kvádi - Svébi zdržiavali u nás až do roku 400. To, čo sa stalo medzi rokmi 200 - 400, opisujú rímske, ale nie naše dejiny. Venéti, tak ako Svébi, narážajú na Rimanov. Najväčším spojencom Rimanov však nie sú Svébi, ale Vizigóti, ktorých naša história vôbec nespomína. Medzi rokmi 200 - 335 vybojujú Venéti
sériu vojen
proti Rimanom, ktorí ich rozhodnutím cisára Konštantína nakoniec pustia do Panónie. Väčšina bitiek sa odohráva na brehoch Dunaja a nie je nepravdepodobné, že práve v okolí dnešnej Bratislavy. Niekedy v tomto období dôjde aj k pokrsteniu Venétov, ale to už je samostatná história.
Asi po sedemdesiatich rokoch v Panónii a "bratského" spolužitia s Rimanmi sa Venéti, nazývaní Rimanmi ako Vandali, zrazu rozhodnú provinciu opustiť. Spoločne s kmeňom Svébov a perzským kmeňom Alánov sa vydávajú na západ. V roku 406 prekračujú rieku Rýn pri meste Mainz. Medzi riekami Main a Lippe narazia na Frankov ako jediných Germánov, ktorí sa pokúšajú chrániť Rímsku ríšu. V boji padne aj vandalský kráľ, ale pomocou svojich spojencov, hlavne Alánov, pod vedením kráľa Respendiala, vyhrajú tento boj. Novým kráľom Vandalov sa stáva Gunderik. Už v roku 407 sa tieto tri kmene (alebo národy) - Vandali, Aláni a Svébi dostanú až do Pyrenejí. Pre ľudí so záujmom o históriu sa nastoľuje otázka o vzťahu týchto kmeňov k Hunom. Uvoľnením Panónie otvorili cestu Hunom do srdca Európy. Attila (434 - 453), aj keď najúspešnejší panovník Hunov, určite
nebol prvým
v poradí, ktorí rozmýšľali o bohatstve Ríma. V byzantských archívoch sa nachádzajú zaujímavé dokumenty, ktoré potvrdzujú, že nejaké dohody medzi Vandalmi a Hunmi mohli existovať. Medzi rokmi 409 - 422 vybojujú spojenecké vojská Vandalov, Alánov a Svébov sériu úspešných aj menej úspešných vojen proti Rimanom v dnešnom Španielsku. Stretnú pod rímskymi vlajkami svojich pradávnych nepriateľov Vizigótov. Krátkou epizódou je ich spojenectvo s rímskym cisárom, keď s jeho lokálnym vodcom Gerontiusom vyženú vojská Východného Ríma, ktoré viedol cisárov syn Konstans zo Španielska.
Po tomto spojenectve však vypuknú staré spory a Vizigótom spolu s Rimanmi sa podarí poraziť v roku 418 alánsku armádu. Aláni po tejto porážke uznajú kráľa Vandalov aj za svojho kráľa. V roku 422 však vandalská armáda poráža rímsko-vizigótske vojsko a viac ako 20 000 vojakov zostáva na bojisku mŕtvych. Oslabení Rimania sú vytlačení až do Taragony. Táto bitka bola v dejinách Ríma natoľko významná, že vo svojom diele "De gubernatione dei" (Ako Boh riadi svet), napísanom Salvianusom okolo roku 440, sa píše, že Vandali kričali proti nám (rozumej Rimanom) série Božích výzev a držali Božie texty ako výzvu proti približujúcemu sa vojsku (VIII 11). Tento kresťanský prejav viery Vandalov si zasluhuje pozornosť pri štúdiu ich kresťanstva, ale tu chcem pokračovať v iných súvislostiach. Z obdobia pobytu v Španielsku sa zachovali dokumenty, ktoré potvrdzujú, že Vandali žili najmä v provinciách Andalúzia a Cartagena. V roku 428 - 477 kraľuje Vandalom Geiserik. Tento spája dva
mocenské záujmy,
ktoré dominujú vtedajšiemu európskemu svetu. Záujmy Západného Ríma a jeho pápeža a záujmy Východného Ríma a jeho zástupcu v provincii Afrika Bonifatiusa. Napriek príležitostným spojenectvám s obidvoma mocenskými centrami sa Vandali rozhodnú ísť vlastnou cestou. Že jazyk Vandalov nebol západným Európanom známy, potvrdzuje Viktor de Vita vo svojich dokumentoch tým, že vandalský kráľ potreboval na stretnutiach s arcibiskupmi tlmočníkov. Existuje niekoľko histórií o tom, ako sa Vandali dostali do Afriky. Faktom je, že už v roku 429 sa Vandali nachádzajú v Tingitane, ktorá leží v dnešnom Maroku. V roku 430 porážajú Vandali rímsku armádu a obliehajú 14 mesiacov Hippo Regius. Východorímsky cisár Theodosius a západorímsky cisár Palacidius sa dohodnú na spoločnej stratégii proti Vandalom. Pod vedením Aspara sa vylodí východorímska armáda v Afrike. Vandali ustúpia dočasne od opevneného mesta, ale na rovine porazia rímsku armádu. 11. februára 435 podpíšu Vandali a východorímsky cisár Valentinianus zmluvu v meste Hippo o vzájomnom rešpekte. 19. októbra 439 dobyjú Vandali Kartágo. Vandali začínajú budovať vlastné loďstvo! Rím má aj iné problémy, z ktorých nemalým sú Huni.
V roku 440 sa Vandali vylodia na Sicílii. V roku 422 dáva cisár Valentinianus Vandalom právo vládnuť v severnej Afrike a až do roku 455 žijú Vandali v mieri s obidvoma rímskymi ríšami. V tomto období sa syn kráľa Vandalov Hunerik zasnúbi s iba päťročnou dcérou cisára Valentinianusa Eudokiou. Valentinianus nechá Vandalov kontrolovať voľbu kresťanských kňazov v Kartágu. 16. marca 455 je cisár Valentinianus zavraždený. Deň po vražde sa za cisára vyhlási Petronius Maximus. Eudokia požiada Vandalov o pomoc. 2. júna 455 obsadia Vandali Rím a počas dvoch týždňov ho dôsledne vydrancujú. Ani pápež Leo nedokázal uchrániť svoje poklady. Vandali naložia všetko na svoje lode a odplávajú do Kartága. Pri tejto operácii sa podľa správ potopila iba jedna loď. Po páde Ríma 455 - 462 dobyjú provincie Tripolis, Mauretániu a Maltu. V mierovej zmluve s cisárom Majoriniusom sa Vandali stávajú pánmi Korziky a Sardínie. 25. augusta 476 podpíše východorímsky cisár Zenon s východorímskym kráľom Odoakerom zmluvu, v ktorej spoločne uznávajú vandalské teritóriá v Afrike. Vandali sa zaviažu prepustiť vojnových zajatcov. Podpíšu aj zmluvu so západorímskym cisárom Orestesom s cieľom vyváženia mocenských vzťahov voči obidvom Rímom. V roku 477 zomiera najúspešnejší kráľ Vandalov Geiserik. Po jeho smrti sa začína obdobie tolerancie voči bývalým nepriateľom. Obdobie diplomacie bez sily je obdobím, keď Vandalmi potlačené skupiny nadobúdajú novú silu a považujú za možné poraziť Vandalov. Vandali sa venujú svojmu náboženstvu a provokujú rímskeho pápeža. Začínajú
nové vojny,
ktoré nepochybne vyčerpávajú Vandalov. V roku 533 sa východorímsky vojvodca Belisarios vyloďuje v Afrike. Na príkaz cisára Justinianusa má urobiť poriadok s Vandalmi. Vandalský panovníci už bojujú medzi sebou a cisárov spojenec a favorit Hilderik zomiera, alebo je zavraždený, začiatkom roku 533. Cisár Justinianus je východorímskym panovníkom, ktorý panoval v rokoch 527 - 565 a nepochybne bol jedným z najefektívnejších vládcov tých čias.
Belisarios disponoval viac ako 500 loďami a mal k dispozícii novú vojenskú taktiku s tzv. diaľkovými lukostrelcami. Už 15. decembra 533 vstupuje byzantská armáda do Kartága. Na potvrdenie znovuprevzatia kontroly nad Afrikou ukazuje cisár svoju korisť v podobe vandalského kráľa Gelimera svojim poddaným v Konstantinopole 15. novembra 534. Po vojenskej porážke v roku 533 sa však história Vandalov - Venétov - Slovanov vôbec nekončí. Nikde nenájdeme záznam, že by cisár Justinianus nariadil vyvraždenie Vandalov. Naopak, je zjavné, že Vandali sa po vojenskej porážke v Afrike rozdelili na niekoľko skupín, ktorých osudy určite rozrušia mysle tých, ktorí veria v dodnes panujúce historické pravdy.
Skôr ako však pôjdem ďalej v rokoch historických, chcel by som sa vrátiť k niektorým otázkam z uvedenej histórie. Vandalské umenie a remeslo sú opísané v niekoľkých prácach a bol by som rád, keby sme sa niekedy venovali aj tejto téme. Napríklad nález v Iži z 2. - 3. storočia tzv. komického herca pripomína vandalskú figúru. Vandalské umenie bolo známe svojou zábavnou črtou. Takisto nie je možné, že sme na našom území nenašli žiadne vandalské mince. Vandali ovládali nielen
bojové umenie,
navigáciu, ale aj razenie mincí. Mince sa možno nie náhodou volali Denáre (Denarii). Tiež bude treba prehodnotiť históriu o tom, ako slovanské kmene pochovávali svojich mŕtvych. To však nechám na historikov a vrátim sa k rokom po roku 533. Vandalská flotila sa na bojoch nezúčastnila. Až okolo roku 700 sa končia histórie o vandalských pirátoch v Stredomorí. Mesto Benátky má aj iný názov, a to Venedik - mesto založené Venétmi. Je tam dosť ľudí s blond vlasmi a majú modré oči.
Jedna alebo viac skupín Venétov sa nepochybne vrátila do Škandinávie a do dnešného Anglicka. O tom, akými cestami sa títo Venéti vracajú, sa dnes intenzívne báda. Je dokázané, že niektorí išli loďami a niektorí začali svoju cestu v ústí Dunaja, kde vznikla provincia Slavonia. Paulus Diaconus bol prvým, ktorý v rokoch 720 - 724 vo svojej historickej knihe o Vandaloch, Gótoch a Longobardoch píše o tom, že Venéti - Vinidi sú Slovania! (Sclavoni - Sclavi - Sciavi - Sloweni - Slawi) sú podľa neho tí Vandali, ktorých Byzancia držala ako otrokov v ústí Dunaja. Časť z nich postupovala hore Dunajom, časť z nich vytvorila to, čo sa neskoršie volalo Veľké Bulharsko a časť z nich určite dobyla alebo založila Kyjev.
Možno to ani s našou Samovou ríšou nebude také jednoduché, ako sme si doteraz nahovárali. Jediným zdrojom, na ktorý sa všetci historici odvolávajú, je tzv. Fredegardova kronika. Kronika je napísaná niekedy v siedmom storočí a vyzerá to tak, že má viac autorov, ktorých niekto "redakčne" upravil. Kronika opisuje život Vinidov - Slovanov a Avarov. Táto kronika nám dáva prvú správu o tom, ako Slovania bojovali proti franskému kráľovi Dagobertovi I. a ako Dagobertove vojská porazili pri Vogadisburgu. Treba si uvedomiť, že neuplynulo viac ako 200 rokov odvtedy, ako franské vojská utrpeli
ohromnú porážku,
keď sa postavili proti Slovanom z Panónie postupujúcim na západ. Také krátke obdobie sa nedá zabudnúť ani v ústnom podaní! Treba možno znovu posúdiť to, čo vlastne Fredegard vo svojom opise stretnutia Sama a Dagobertovho vyslanca Sychariusa hovorí. Snaží sa Fredegard povedať, že franské kresťanstvo napriek tomu, že legitimuje nároky Frankov na slovanské územie ako územie pohanov, možno nie je to pravé vyznanie. Z úst Sama odznelo: "Ak vy ste Božími sluhami a my psami Boha, vtedy vy neprestajne voči nemu (Bohovi) konáte." Samo zjavne vyznáva toho istého Boha, pretože nehovorí o iných bohoch, ktorí by mu dali silu alebo právo!
Fredegard obdivuje Sama ako bojovníka proti Avarom, ale aj proti Frankom. Bol Samo franským kupcom, ako tvrdia niektorí historici, alebo bol Keltom, alebo bol iba jedným z tých Slovanov, ktorí cez naše územie išli na sever? Postaviť armádu, ktorá dokáže čeliť Avarom a Frankom, nie je vecou krátkej spontánnosti. Samo musel nepochybne využiť služby slovanských kmeňov, ktoré tieto schopnosti ovládali. Dunaj bol nepochybne tepnou, po ktorej sa Slovania dokázali pohybovať a ktorá v našej histórii ešte nebola docenená. Je viac ako isté, že
ríša Vandalov
sa rozprestierala v severnej Európe medzi riekami Labe a Visla. Je tiež potvrdené, že slovanské kmene vybudovali vyspelé poľnohospodárstvo, založené na odvodňovaní močarísk, a nie ako to prezentujeme v našej histórii, že sme národom, ktorý sa ukrýva v močarinách. Vznik a zánik Veľkej Moravy je súčasťou histórie Vandalov - Slovanov. V našej oficiálnej histórii sa končí Veľkomoravská ríša a jej sláva tlakom z dvoch strán. Zo západu nás napadajú Frankovia, ktorí sa po spojení s Čechmi stávajú čoraz vážnejším nepriateľom. Napriek víťazstvu Mojmíra II. nad spojenými franskými a českými vojskami v roku 898 sa ríša nedá udržať. Z východu prichádzajú turko-mongolské kmene a po roku 906 už nemáme žiadne záznamy z tejto ríše.
Zaujímavým zdrojom informácie sú záznamy vedené diplomatom Byzancie Ibrahimom Ibn Jakubom, ktorý okolo roku 950, bol veľvyslancom na dvore franského kráľa Otta Veľkého. Slovanské krajiny sa rozprestierajú od Stredozemného mora až k severským oceánom. Národy z vnútrozemia (rozumej Frankov) sa však zmocnili časti týchto krajín a Slovania žijú medzi nimi. Sú rozdelení na mnoho kmeňov. Kedysi boli spojení jedným kráľom. Potom nastal ich rozpad a teraz im vládnu štyria králi. Bulharský kráľ na východe, Buislav vládne Prahe, Böhmenu a Krakovu. Meschieggo je kráľom severu a Nagguns je kráľom na západe. Títo štyria králi sú známi aj z latinských zdrojov. Poľský vojvodca Meschieggo je identifikovaný ako Mieszko I., Buislav je Boleslav, ktorý bol kráľom Čiech a Moravy a Nagguns zostáva záhadou. Tieto arabské zdroje určite zakrývajú alebo odkrývajú časť našej histórie a bude ich treba znovu otvoriť. V roku 983 zaznamenávame v historických zdrojoch údaje o niečom, čo dostalo názov "Povstanie Venétov".
Po niekoľkých storočiach, odvtedy, ako aj Venéti začali byť kresťanmi, ale aj po tom, ako Venéti v presvedčení o tom, že ich ponímanie kresťanstva je to pravé, dochádza ku konečnej "harmonizácii" chápania kresťanstva. Rímsky výklad
Nového zákona
sa v strednej a severozápadnej Európe stáva absolútnou pravdou a všetci tí, ktorí by ešte o tom mohli pochybovať, sú dôsledne vyhladení z histórie. Vyznávači rímskokatolíckeho posolstva, ak sú Germáni, môžu zaberať územia tých, ktorí boli Vandalmi. Vandali, ktorí sa nechávajú pokrstiť rímskymi biskupmi, sú rešpektovaní a môžu si ponechať svoje majetky. Nie kmeňové alebo národné cítenie je zlučujúcim prvkom. Spoločným európskym menovateľom sa stáva viera a latinčina je jej oficiálnym jazykom. Jedna ríša, jeden cisár a jeden Boh. Králi prisahajú vernosť cisárovi a Frankovia sa za vernosť Rímu stávajú nositeľmi cisárskych titulov.
Trvalo ďalších tisíc rokov, kým sa nám podarilo zreformovať cirkev v 14. - 16. storočí, objaviť národný štát - obdobie po tridsaťročnej vojne, rozpustiť moc kráľov a začať demontáž národných štátov v prospech Európskej únie. Počas týchto rokov sme zažili inkvizíciu, mor, fašizmus a komunizmus. Ich spoločnou črtou bola dočasnosť na báze intelektuálneho odlevu. Všetci nesieme časť zodpovednosti za to, čo tu bolo, čo tu je teraz a čo tu bude. História Európy je históriou nás všetkých, pretože faktom je, že vždy mal alebo má niekto ten správny názor. Naša budúcnosť leží v tom, že mu ho dokážeme umožniť vysloviť, a že sa k nemu aj dokážeme pridať.
Alexander F. Zvrškovec
Aká je história Slovanov?
Kto sú Slováci, odkiaľ sme, kam chceme ísť a hlavne ako rozmýšľame, to sú otázky, ktoré si kladú všetci Európania, ktorým záleží na budúcnosti Európy. Ďalej by radi vedeli, ako si predstavujeme našu úlohu v EÚ v prípade, že sa za necelé dva roky staneme jej členom. Je smutnou pravdou, že ani slovenská vláda a ani náš parlament dodnes neschválili žiadny oficiálny dokument, v ktorom by sme sa mohli dozvedieť niečo o tom, čo v EÚ chceme presadiť. Vyzerá to tak, že naše politické vede nie sa chce stýkať a ukazovať s tými, o ktorých si myslí, že sú lepší. Zaplatiť členský poplatok do EÚ vo výške niekoľko desiatok miliárd korún mi pripadá byť príliš vysokou cenou za to, aby sa naši politici mohli odfotografovať spoločne s politikmi členských krajín EÚ. Bude zaujímavé, akým spôsobom táto politická elita osloví obyvateľstvo pred nastávajúcim referendom o vstupe do EÚ. Ja osobne budem hlasovať za vstup hlavne preto, aby som už nebol zastupovaný touto elitou. O tom, čo sa v EÚ dá presadiť, to sa dozvieme, dúfajme, od tých, ktorých si v budúcnosti zvolíme do Európskeho parlamentu.
Ostáva teda zodpovedať na prvú sériu otázok, ktorú nám každý položí. Podľa mňa sa treba rýchlo rozlúčiť s históriou utláčaného a nepochopeného národa vedeného skorumpovanými politikmi a administrovaného skorumpovanou štátnou správou a súdnictvom. Nie všetci sa cítime byť utláčanými a definitívne nie je skorumpovaná celá štátna správa a všetky súdy. Ešte aj medzi politikmi sa nájdu svetlé výnimky. Viac a viac sa dnes stáva populárne vydávanie kníh, ktoré sa venujú našej histórii. Stále čakám na nejakého historika, ktorý sa odváži napadnúť to, čo sme sa všetci učili. S rizikom, že budem vyhlásený za kacíra slovenskej histórie, porozprávam niečo, čo nás môže povzbudiť alebo aspoň zabaviť.
Všetci si pamätáme, že príchod Slovanov na naše územie sa datuje na 5. až 6. storočie. Obdobie tzv. sťahovania národov reprezentuje niekoľko storočí a učili sme sa, že národy pochodovali z východu na západ. Tí, čo si pamätajú báseň Mor ho! od Sama Chalupku, si spomenú na rozporuplnosť jeho tvrdenia o tom, že Rimania vtrhli do krajín obývaných Slovanmi, a tým, čo tvrdil učiteľ dejepisu. Buď si vymýšľal Samo Chalupka, alebo učiteľ dejepisu. Podľa dejepisu tu Rimania už n eboli a, jednoducho, nemohli vtrhnúť do osád, ktoré sme už my obývali. Mne osobne sa báseň Sama Chalupku páči, a tak som sa rozhodol, že mu historicky pomôžem.
V roku 450 pred naším letopočtom píše Herodotos o pomeroch na východ od Labe (Herodotos bol gréckym historikom). Medzi Keltmi a Skýtmi sa usadili Venéti... Herodotos mal okrem histórie aj záujem o to, aby vysvetlil, akým jazykom tento nový kmeň alebo národ rozpráva. Podľa Herodotosa rozprávali Venéti venetiskou alebo vendiskou. Tento jazyk sa radikál ne líšil od jazyka, ktorým rozprávali jeho susedia. Jazykom susedov bola okrem keltských jazykov aj Tautha (starogermánčina). Podobne ako iné kmene, ani Venéti nemali žiadne centrum osídlenia a rozšírili sa po celej Európe. Okrem iného sa dostali do severného Talianska a založili mesto Venedig (Benátky). Na severe prenikli do dnešného Švédska, kde obsadili niekoľko oblastí. Kontrolovali napríklad dnešný Štokholm a jeho vodné prepojenie na vnútorné vodné toky a jazerá.
Rimania nemohli nestretnúť Venétov a aj napriek tomu, že Venéti nehovorili jazykom Tautha, považovali ich Rimania za germánsky kmeň. Niekedy medzi rokom 0 a 100 sa Venéti z dnešného Švédska rozhodli, že to pravdepodobne v tej karpatskej kotline bolo lepšie ako v Škandinávii a vydávajú sa na vý chod. Dve kmeňové mená sa zachovali. Hastingovia a Silingovia. Okolo rokov 100 - 200 sa nachádzajú na dnešnom území Slovenska. Primátor Slota a jeho strana mi určite budú vďační, keď im prezradím, že Žilina bola s veľkou pravdepodobnosťou jedným z prvých sídel Slovanov, a to Silingov.
Za niekoľko storočí sa však pomery pri Dunaji radikálne zmenili. V Panónii vládli Rimania a Venéti trpko pocítili rímsku oceľ v roku 271 nášho letopočtu. Vojská cisára Aurelianusa ich vytlačili na sever od Dunaja. V roku 277 pr ehrali Venéti dve bitky s novým cisárom Probusom priamo na brehoch Dunaja.
Nielen Rimania, ale aj nový germánsky kmeň Vizigótov sa ukázali byť tvrdým orieškom pre Venétov. Rimania používali v tom čase germánske a iné kmene na ochranu svojich hraníc pred nájazdmi slobodných kmeňov. V roku 290 vytlačili Vizigóti Venétov až do Transylvánie. Stretnutia s Rimanmi a Vizigótmi neboli iba vojenského charakteru. Venéti objavili, že sa môžu vyhnúť vojenským zrážkam, ak prijmú kresťanstvo. Bez kresťanstva by naďalej zostali národom, na ktorý sa môže voľne poľovať a korisť sa môže stať otrokom. Tak to bolo doteraz. Gótovia ako vazali Rimanov pochopili tieto kresťanské reality už v roku 341, keď bol vysvätený ich prvý biskup Wulfila. Vierovyznanie tohto biskupa má formu testamentu a je aj centrálnou myšlienkovou základňou pre kresťanské vyznanie Venétov. Pre študentov teológie sú Wulfilove texty zaujímavé tým, že biskup rozlišuje hierarchiu medzi Bohom, Kristom a Duchom svätým. Kristus je podriadený Bohovi a Duch svätý obidvom. Vtedajšie kresťanstvo bolo také aké bolo, ale už vtedy otváralo brány do vtedajšieho raja na zemi - do Rímskej ríše.
V roku 335 dáva vtedajší cisár Konštantín Venétom právo usadiť sa v Panónii. Po viac ako 70 rokoch v službách rímskych cisárov uzatvárajú Venéti vojenský pakt s Alánmi (kmeň, ktorý prišiel do Európy z Perzie). Pod touto hrozbou Rimania spolu s Vizigótmi stále napádajú Venétov a ich nových spojencov s cieľom vytlačiť ich von z Panónie. Pred 31. decembrom roku 406 Venéti zamieria do Ga lie (dnešné centrálne Francúzsko) a prekročia rieku Rýn pri Mainzi. Kráľ Venétov Godaxel padne v boji s Frankami, ktorí sú spojencami Rímskej ríše. Venéti však spoločne s Alánmi pod vedením Respendila porazia Frankov, a takto si zabezpečia prechod cez rímsku provinciu Germánia. Ich cesta pokračuje ďalej cez Pyreneje na španielsky polostrov. V roku 429 prekročia Venéti Gibraltár a zanechajú za sebou viac ako 20 000 mŕtvych Rimanov. Ale 19. októbra 439 dobyli Venéti Kartágo. V roku 455 dobyli Venéti Rím a po dvoch týždňoch ho so značnou korisťou opustili.
Čitateľ začína určite chápať, že píšem o Vandaloch, ktorých sa obávali nielen Rimania, ale aj vtedajší kresťania. Kresťania preto, že Venéti boli tzv. arianskí kresťania a nie vždy ťahali s vtedajšími rímskymi pápežmi. Viac ako tisíc rokov trvalo, kým sa Rímu podarilo vyhladiť stopy po tomto kresťanskom variante. Čo však majú Venéti alebo Vandali spoločné so Slovákmi? Veľa! Dnes je jednoznačne dokázané, že Venéti neboli Germáni, ale Slovania. Všetky známe z droje uvádzajú, že jazyk všetkých kmeňov Venétov je slovanským a nie germánskym idiómom. História Venétov sa nekončí pádom Ríma. Takisto sa nezačína história Slovenska alebo Slovinska ako klasických venétsko-slovanských osídlení sťahovaním národov v 5. a 6. storočí.
Naše územie bolo osídlené v 4. storočí p. n. l. Slovanmi, ktorí pokračovali v osídľovaní Európy smerom na severozápad. Títo Slovania sa v niekoľkých vlnách vracali nimi osídlenými územiami smerom na východ a v 2. storočí n. l. vybojovali niekoľko vojen s Rimanmi a Germánmi pri Dunaji. Takisto nie je pravda, že prví Slovania prijali kresťanstvo misiou Cyrila a Metoda, ale že toto nové pokrstenie Slovanov si vyžadovala komplikovaná situácia v ponímaní kresťanstva medzi tzv. byzantským a rímskym kre sťanstvom. Už prvé pokrstenie Slovanov okolo r. 350 n. l. bolo pokrstením tzv. byzantského charakteru. Vojenské oddiely Venétov išli do bojov proti Rimanom pod vlajkami-ikonami byzantského typu s kresťanskými nápismi. Je tiež celkom možné, že Samo nebol franským kupcom, ale jedným z Vandalov, ktorý po páde Kartága putoval nazad do slovanských území. Dnes je ešte predmetom bádania fakt, kam po páde moravskej ríše odišla celá vtedajšia slovanská elita. Zaujímavým faktom je, že na mapách južného Švédska sa na západ od Kalmaru nachádza oblasť nazývaná Moravia. Je vysoko pravdepodobné, že náš vzťah k severným Slovanom (Švédsko, Dánsko, severné Nemecko) je podstatne dôležitejší, než sme predpokladali. História o tom, čo sa stalo s Vandalmi od roku 800 až dodnes, je dlhou históriou, ktorá môže osvetliť tie roky v našej histórii, ktoré nám zatiaľ nikto nedokázal vysvetliť.
Nedávno sme si pri švédskej kráľovskej návšteve mohli vymeniť iné poznatky o našej spoločnej histórii, ako len predviesť klasické kvílenie v národných krojoch alebo pitia drienkovice na východe našej krajiny. Verím, že múzeum Vandalorum vo švédskom Värnamo a mesto Žilina a Devín v Bratislave si nájdu čas na rekapituláciu spoločnej histórie. Viem, že dnes po viac ako 2000 rokoch potomkovia Venétov znovu kontrolujú vstupné vody do Štokholmu.
Ako ovplyvnia nové poznatky slovenskú históriu
Slovania sú na našom území už 450 rokov p. n. l., čo je viac ako tisíc rokov skôr, ako sa oficiálne uvádza.
Prijatie kresťanstva už okolo roku 350 a nie iba prostredníctvom Cyrila a Metoda.
Konflikt s rímskym a byzantským svetom o spôsobe výkladu biblických textov. Arianizmus ako kresťanský výklad textov zavrhnutý pápežom.
Sťahovanie národov nebol pochod z východu na západ, ale pochod všetkých všade a nie iba v Európe!
Pojem Slovania dostáva nový obsah. V prvom rade sú to jazykové odlišnosti napríklad od Germánov a Keltov, ale pojem ako taký označuje aj národy, ktoré ak nepristúpia na kresťanstvo, môžu byť zdrojom výpadov s cieľom zabezpečenia dostatku otrokov. Sláv je pomenovanie otroka skoro vo všetkých, vtedy v Európe, dostupných jazykoch. Meno Sklaver je antický pojem pre Slavenov, čo už Herodotos rozprával. Gréčtina má slovo Sklabos, ktoré znamená otrok. Španielčina pozná Esclavo, taliančina Sciavo a angličtina Slave.
S veľkou pravdepodobnosťou sú ako otroci predávaní Venéti, ktorí sú pomenovaní Saveni - Slovania.
Niektorí nemecky orientovaní historici tvrdia, že Venéti - Vandali boli germánskym kmeňom. To je vyvrátené výskumom.
Územie obývané slovanskými kmeňmi sa už od 4. storočia p. n. l. a nie až od 6. až 7. storočia nášho letopočtu nachádzalo od Čierneho mora až po Škandináviu.
Najväčším nepriateľom týchto kmeňov boli Frankovia, ktorí boli najvernejším spojencom Ríma medzi 7. - 9. storočím. Venéti a ich územia, ako nepriatelia vtedajších pápežov, boli podľa mňa vydaní na milosť a nemilosť Frankom.
Historický zdroj z roku 1070 Adam av Bremens - História Hamburgu obsahuje nasledujúce konštatovanie: Krajina Slovanov, čo je najväčšie územie Nemecka, je obývaná Vinulmi, ktorí sa kedysi nazývali Vandalmi.
sto rokov neskoršie dáva Helmond av Bosau podobné svedectvo: Na hranici Poľska sú rozsiahle oblasti obývané Slovanmi, kedysi nazývanými Vandalmi, teraz už však nazývanými Venétmi a Vinulmi.
Posledný pokus Venétov upraviť svoje náboženské predstavy v rámci kresťanstva je známy z roku 983. Toto povstanie Venétov, ktoré sa tiež nazývalo povstaním Slovanov, trvalo okolo 200 rokov a skončilo sa kolonizáciou ich územia Frankami.
V histórii Slovenska sa uvádza, že Slovania prišli z močarín. Pre tých, ktorí otrocky prekladajú latinské slovo palus, to môže byť pravdou, ale keď sa zamyslíme nad tým, že ak Slovania dlhodobo žili v dnešnom severnom Nemecku a odvodňovali takéto územie, tak je ich pôda odvodnenou močarinou, čo znamená iným spôsobom zabezpečená kultivácia ornej pôdy. Takáto pôda sa tiež v klasickej latinčine volá paulus a je dôkazom vysokého roľníckeho umenia. Civilizačne je to protikladom tvrdenia našich vlastných historikov o pôvodných osídleniach Slovanov.
Hamburg, Oldenburg, Lübeck atď. sú podľa mňa pôvodné slovanské osady! To isté platí aj pre dnešný Berlín!
Bitka pri Wogastiburgu v r. 631, kde Slovania pod vedením Sama porazili Frankov, bola len jednou zo série slovansko-franských vojen. Samova ríša bola pokračovaním slovanského osídlenia nášho územia pôvodnými Venétmi. Dôvodom Samových karaván na západ od Galície alebo na severozápad do Vandalie bolo určite aj hľadanie spojencov medzi inými slovanskými kmeňmi.
O 150 rokov po Samovej tzv. ríši sa začína história Veľkej Moravy. História obsahuje dva konflikty. Jedným je náboženská expanzia rímskeho kresťanstva v rukách Frankov a druhým konfliktom je postavenie Slovanov voči Frankom. V r. 845 sa české kniežatá nechávajú pokrstiť v Regensburgu Frankami. Veľká Morava sa skladá z pokrstených a nepokrstených častí. Rok 885 je rokom vyhnania byzantskej misie z Veľkej Moravy. Mojmírovi II. sa nepodarilo udržať Slovanskú ríšu. Najprv sa odpojili Česi, a potom slovanské kmene v Polabí a na Odre (Lužickí Srbi a Bieli Chorváti).
Nejednotnosť Slovanov, nedostatočná náboženská identifikácia v kresťanskej histórii a prechod Čechov k Frankom sú začiatkom zániku možnosti vytvorenia vlastnej štátnosti Slovákov v stredoveku. V r. 895 sa od Veľkej Moravy odtrhli Česi (kniežatá Spytihněv a Vratislav). V r. 898 napadli Veľkú Moravu spojené vojská Frankov a Čechov! Napriek tomu, že tento útok bol odrazený, Veľká Morava už nemala silu odolať novým útokom turko-mongolských kmeňov a neskôr maďarských kmeňov.
Alexander F. Zvrškovec
|
Počasie Dnes bude slnečno a teplo. Najvyššia denná teplota 26 až 30, na severe okolo 24, na horách vo výške 1500 m okolo 16 stupňov. Slabý premenlivý vietor.Vo štvrtok bude jasno až polojasno. Popoludní v západnej polovici krajiny veľká oblačnosť a početné prehánky alebo búrky, ojedinele s krupobitím. Nočná teplota 16 až 12, v horských dolinách miestami okolo 9, denná teplota 28 až 32, na západe a severe miestami okolo 25 stupňov. V piatok bude veľká, cez deň na západe postupne zmenšená oblačnosť a na viacerých miestach prehánky alebo búrky. Nočná teplota 16 až 11, denná teplota 22 až 26 stupňov, na severe miestami chladnejšie. Slnko vyjde zajtra o 4.56 a zapadne o 20.54 hod.Amsterdam | oblačno | 24 |
Atény | jasno | 31 |
Belehrad | polooblačno | 28 |
Berlín | jasno | 25 |
Bratislava | polooblačno | 29 |
Brusel | oblačno | 23 |
Budapešť | polooblačno | 28 |
Bukurešť | oblačno | 26 |
Frankfurt | jasno | 30 |
Helsinki | polooblačno | 23 |
Istanbul | polooblačno | 27 |
Kodaň | polooblačno | 23 |
Kyjev | prehánky | 18 |
Lisabon | jasno | 27 |
Londýn | prehánky | 23 |
Madrid | jasno | 35 |
Moskva | prehánky | 18 |
Oslo | jasno | 24 |
Paríž | polojasno | 29 |
Praha | jasno | 26 |
Rím | jasno | 31 |
Sofia | polooblačno | 24 |
Štokholm | polojasno | 24 |
Varšava | polooblačno | 24 |
Viedeň | polooblačno | 29 |
Záhreb | jasno | 28 |
Ženeva | jasno | 31 |
|
|
|