Turné Šarona má svoj význam

Premiér zmenil taktiku na presadenie vlastných požiadaviek

Hovoria, že je brilantný taktik, ale príšerný stratég. V podstate potvrdila to aj história od čias, keď izraelský premiér pôsobil v uniforme generála. Napriek tomu sa počas svojej druhej návštevy v USA snaží Ariel Šaron už ako politik a vodca krajiny získať pre vlastnú politiku čo najviac pochopenia od najväčšieho sponzora. V zmysle: keď nepomohli vyslanci Ameriky Izraelu, ide Izrael do Ameriky. Vyslancov bolo skutočne viac ako dosť. Od tých, čo za sebou zanechali stopy vyžadujúce implementáciu (šéf CIA G. Tenet v súvislosti so zastavením násilia a šéf medzinárodnej komisie Američan G. Mitchell v súvislosti so zmrazením židovskej kolonizácie okupovaných území), až po aktívnych štafetárov - zvláštneho splnomocnenca Bieleho domu pre Blízky východ W. Burnsa a šéfa americkej diplomacie C. Powella. Základným dôvodom návštevy nie je len pomoc, ale najmä vysvetlenie postoja. Aj preto Šaron skĺzol až k takému slovníku, ktorý Arafata označil za patologického klamára, vraha a prekážku k mieru. Z tohto bodu sa ľahšie vysvetľuje Šaronov cieľ: pozerať sa na Arafata nie ako na vodcu palestínskej autonómie, ale na šéfa organizácie Fatah. „Arafat riadi koalíciu teroristov a jeho sily, najmä jeho osobná stráž, koordinujú atentáty s Hizballáhom, ktorý začína byť aktívny už aj na území Izraela.“ Objasnil Šaron s tým, že očakáva od USA, aby Fatah a jeho ozbrojené skupiny uznali za teroristické organizácie. Netreba dlho premýšľať, ako potom označiť Arafata...

Druhou pravdou totiž je, že všetci vyslanci USA na Blízkom východe začali (prekvapivo pre Tel Aviv) na Izrael nepríjemne tlačiť. Nech zvolili akékoľvek formulácie, vždy sa točili okolo Mitchellovej správy. Až potom okolo Tenetovej. Teda najprv sa stiahnuť na línie spred začiatku intifády (september 2000), zmraziť výstavbu na okupovaných územiach a začať tretiu etapu sťahovania sa zo Západného brehu Jordánu. „Nežiadame ani obmedzenie násilia, ani jeho zníženie, ale jeho úplne zastavenie. Taká je naša pozícia, ktorú nezmeníme,“ zdôraznil. A hoci Arafat oznámil „úplné zastavenie streľby“, izraelský premiér by si predsa len rád od USA „vyboxoval schladenie“ celého procesu na pár týždňov pred implementáciou Mitchellovej správy. S tým USA, aspoň keď nazrieme do ich plánov, čiastočne súhlasia, ale nie na tak dlhý čas, ako to požaduje Izrael. S čím môže byť už teraz izraelský premiér spokojný, je fakt, že USA chcú plnenie daného plánu monitorovať bez toho, aby „do procesu boli zahrnutí nejakí pozorovatelia Európskej únie“. Nič lepšie si Izrael vlastne ani nemohol želať.

Pre Arafata bude ťažké pokračovať v tlaku na zastavenie násilia bez diplomatických výsledkov. Posledné dni zaznamenali pokoj v zóne A (plne pod palestínskou kontrolou). No ak deklaroval, že skončenie násilia musí byť celoplošné, teda aj v zóne B a C, ktoré sú pod vojenskou kontrolou Izraela, uvedomuje si, že „vyslanie palestínskych vojakov, aby zastavili násilie do zón, ktoré má pod kontrolou Izrael, je skutočne limitované“.

Možno teda očakávať, že Šaron v USA spochybní dokumenty z Osla. No, či chceme alebo nie, išlo o historický moment, ktorý dodnes berie Západ za východiskový bod, pretože dotlačil obe strany k prvému priamemu a oficiálnemu stretnutiu a zároveň odštartoval aj oficiálny dialóg o ukončení desiatok rokov trvajúceho konfliktu. To, že hovoril o hraniciach spred roku 1967 a že sa nenaplnil, je len preto, že Izrael odmietol stiahnuť sa zo všetkých obsadených území a Palestínčania odmietli potlačiť úplne terorizmus, ktorý inak presadzuje ciele. A tak, ak príde vrelé medvedie objatie z Washingtonu, ktoré posilní závislosť Izraela od USA (už sa hovorí o predaji ďalších stíhačiek F-16), zrejme Šaronovej požiadavke na zmrazenie židovskej výstavby úplne nevyhovie.

Slávka Blazseková