Rozhoduje miera slobody podnikania

Prvá časť diskusie na 121. podujatí Hospodárskeho klubu najmä o zodpovednosti

Hosťom 121. podujatia Hospodárskeho klubu bol v pondelok večer predseda najsilnejšej parlamentnej strany Vladimír Mečiar. Včera me uverejnili výťah z jeho úvodného slova. Dnes uverejňujeme prvú časť diskusie.

M. Mušková: V prípade vstupu HZDS do vlády ste schopní riešiť problém zdravotných poisťovní a zaťaženosti zdravotníctva?

V. Mečiar: Transformácia zdravotníctva radikálne začatá ministrom Soboňom v podstate mala vždy viacero variantov, ale nikdy nebola dokončená. Ak hovoríme o celkovom systéme nákladovosti zdravotníctva v jeho dnešnej podobe, nie je únosný. Už nestačí modernizovať, treba ho od základu zmeniť. Radikálne opatrenia musia nastúpiť v oblasti liekovej politiky, investícií, ale aj v oblasti štruktúry zdravotníckych zariadení. Predovšetkým, ak existujú služby prvého kontaktu, tak môžeme povedať, že lekári sú schopní poskytovať podstatne viac úkonov na mieste, ako v súčasnosti robia. Potrebujú viac malej techniky, ktorá umožňuje rýchlejšiu diagnostiku. Potrebujú pre väčšie skupiny a celky lekárov diagnostické centrá. Štruktúra terajších okresných nemocníc je pre ďalšie obdobie neudržateľná. Je príliš rozsiahla, príliš ekonomicky neodôvodnená potreba všetkých úkonov, ktoré robia, a musia preto prejsť zmenami. Nemám na mysli len likvidáciu týchto zariadení, ale i pretransformovanie na zariadenia sociálno-zdravotného charakteru. Napríklad pre dlhodobo chorých či pre ľudí, ktorí vyžadujú starostlivosť zodpovedajúcu neskoršiemu veku. Môže ísť aj o iné zariadenia, ktoré umožňujú rozvíjať služby pre ľudí inak zdravotne závažne postihnutých. Ďalej je tu otázka kliník, koncových pracovísk, kde úroveň na Slovensku je striedavá, niekde vynikajúca, niekde horšia. Investície musia smerovať k tomuto základnému zdroju kvality výkonu lekárskych služieb. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí v zdravotníctve robia, patrí im obrovská úcta za to, čo robia a v akých podmienkach. Ale treba otvorene priznať, že ich počet nie je ekonomicky zdôvodniteľný pre budúce obdobia. Treba hľadať efektívne riešenia aj s ohľadom na tých, ktorí dnes zamestnaní sú, ale aj tých, ktorí sa na tieto profesie pre budúcnosť pripravujú. Pokiaľ ide o poisťovne, štruktúru poisťovní a podobne z hľadiska počtu môže síce prebiehať ich integrácia, ale ak sa radikálnym spôsobom nezmenia niektoré vnútorné predpisy upravujúce nákladovosť a príjem poisťovní, tak čo zmeníme. V podstate spotreba dodnes rastie. Navýšenie odvodových povinností neprináša zlepšenie, presun peňazí medzi zdrojmi v podstate znamená presun toho istého množstva peňazí v jednom kabáte, iba sa z jedného vrecka kladú do druhého vrecka. To nie sú radikálne riešenia. A tieto riešenia musia prísť, predpokladám, že bude možné dosť zavčasu dosiahnuť dohodu lekárskej verejnosti, občianskej verejnosti, ale do istej miery treba korigovať aj predstavy ľudí, ktorí pracujú vo sfére obratu liečiv, technológií a podobne, vo vzťahu k miere zisku a rozsahu služieb, ktoré sa na Slovensku poskytuje.

Neviem či vás to všetko uspokojí, pretože nerozoberám detaily tohto projektu. Ale existuje jeho niekoľko variantov, ktoré zatiaľ odborníci pripravujúci pre oblasť zdravotníctva spracovali. Otázka znie, koľko je globálnych zdrojov. Zatiaľ nám vychádza, že maximálny objem zdrojov, ktoré sa môžu po roku 2002 vyčleňovať pre zdravotníctvo, sa bude pohybovať do výšky 55 mld. Sk. Viac nie je možné. Menej by bolo vhodné. A to je asi limit, ktorý niekde obmedzuje. Ak by išla spotreba v zdravotníctve doterajším systémom o dva roky, podľa tých istých odborníkov by dosiahla spotreba hranicu 100 mld. Sk. To, prosím, nie je možné a odôvodniteľné. Je to rozsah, ktorý by priviedol do nešťastia všetkých. Pritom by neznamenal zvýšenie úrovne starostlivosti. Znamenal by točenie peňazí v inštitúciách s vylúčením občana, hoci všetko má smerovať k nemu. Takže, predstava odborníkov, ktorí v tejto oblasti robia, je zatiaľ konzultovaná vnútri zdravotníckych profesií. Musí byť previazanosť na všetky zdroje, ktorými štát bude disponovať, a to s ohľadom na programy európskej integrácie rastových tendencií, vyrovnávania dlhovej služby a rozdielov, ktoré existujú vo verejných fondoch. Zdravotnícky je len jeden z nich, ale mimoriadne citlivý, a v tomto období najkritickejší.

M. Mušková: Asi v akom časovom limite si to predstavujete vyriešiť?

V. Mečiar: Keď zoberieme časové možnosti, tak štart v roku 2003, rok 2004 ako stabilizačný, kedy by sa museli urobiť nevyhnutné kroky v oblasti štruktúry zdravotníckych zariadení, v štruktúre spotreby a obmedzenia niektorých druhov nadspotreby. Reálne efekty by sme pocítili v roku 2005. Kroky, ktoré bude treba urobiť, budú politicky aj spoločensky dosť diskutabilné. Okrem záujmov na ochrane zdravia je aj množstvo lokálnych záujmov na ochrane inštitúcií, ale aj množstvo osudov vysokokvalifikovaných, erudovaných odborníkov.

P. Kasalovský: Ešte je jedna možnosť, že nás bude menej, tak zhruba o milión, a potom by neboli problémy.

V. Mečiar: Nákladovosť v zdravotníctve rastie bez ohľadu na pacienta. Keby pacienti neboli, náklady aj tak budú rásť. Viac chorých nie je a iné druhy a väčšie choroby alebo pandémie nie sú. Ale náklady rastú.

J. Majský: Závistlivci hovoria: Tebe je hej, lebo hlúpejšia vláda už nebude. Ľahko sa ti bude vyskakovať na budúci rok, veď horšie to nemôže byť. Myslím si, že to bude vláda samovrahov, musíte sa pripraviť na skutočnosť, že na predaj zostane už iba Dunaj. Prvá otázka znie: Nebolo by vhodné nejako príjmy z privatizácie dostať, sú pokusy, povedzme, na výstavbu diaľnic a bytov? Druhá otázka: Aký je názor na slobodu ekonomiky, pretože si myslím, že podnikateľov nezaujíma kto s kým sa spojí. Podnikateľov zaujíma cieľ, ako dosiahneme lepšie výsledky, ako sa vzchopí ekonomika, či budú lepšie možnosti na podnikanie?

V. Mečiar: Je tu jedna moja historická skúsenosť, najviac ma kritizovali terajší vládni predstavitelia za to, že sme sa snažili vytvoriť slovenskú podnikateľskú vrstvu, akoby to bolo niečo cudzie tejto spoločnosti a tomuto typu spoločnosti. Ale inak to nejde. Pokiaľ ide o mieru slobody, tak si myslím, že je tu paradox, systémy, ktoré sme zakladali, a zákony, ktoré sme prijímali pod tlakom toho, že vývoj išiel rýchlejšie, ako sme stačili na všetko reagovať, viedli k tomu, že veľa vecí sme chceli zúradovať. Základné zákonníky, Občiansky zákonník a Obchodný zákonník, v podstate pôsobia s istými novelami, ktoré pôsobili v podmienkach socialistickej spoločnosti. Preto logicky je postavená otázka, ktorú postavil pán Majský, aká bude miera slobody podnikateľa? Táto miera slobody závisí od toho, ako svojimi úkonmi bez štátnej intervencie môže sa vlastne rozhodovať. Ak sa hodnotia niektoré predpisy v oblasti povoľovacích konaní, v oblasti živností, malého a stredného podnikania, dá sa proces absolútne liberalizovať. Všelijaké povolenia a behanie po úradoch, s výnimkou špecifických činností, nemusia byť nevyhnutné. Pri regulácii ide o to, aby štát mohol sledovať, či podnikateľ si plní daňové povinnosti a odvody, či teda hospodári s majetkom tak, že to, čo má dať štátu, ide štátu, ale v tých ostatných záležitostiach má mať slobodu rozhodovania. A to aj pre podnikanie doma i za hranicami štátu. Obmedzeniami v tejto sfére nemožno veľa dosiahnuť. Mám na mysli napríklad vratky, ktoré splácate na rok dopredu. Vaše peniaze sú blokované, nevracajú sa naspäť. Rok z toho žije štát a takto si vlastne pomáha vykrývať schodok v štátnom rozpočte, a keď mu to nevyjde, tak potom uzatvorí rok s desaťmiliardovou väčšou stratou. Vytvorí sekeru 40 mld. Sk, ktorá sa musí splatiť z budúcich schodkov.

Čo sa privatizácie týka, je otázka, či sa musí všetko robiť týmto tempom a v týchto cenách. Pokiaľ ide o zdroje užité z privatizácie, tak, samozrejme, že je záujem, aby služby išli predovšetkým na reštrukturalizáciu dlhov SR, potom na reštrukturalizáciu spotreby. Aby z týchto zdrojov sa tvorili fondy na podporu podnikania, nie na podporu spotreby. Situácia, ktorá vládne vo verejných financiách, či je to štátny rozpočet alebo niečo iné, peniaze získané privatizáciou sa presúvajú do Fondu národného majetku. A rozličnými technikami potom do fondov i štátneho rozpočtu, čiže znovu podporujú rast spotreby, nie rast kvality vytvárajúcej možnú budúcu spotrebu. Môžeme však povedať, že niektoré privatizácie sú z hľadiska financií pre štát nevýhodné. Uznávam, že potrebujeme podporu v bankovom sektore, ale keď zoberieme efekt z predaja bánk a sumu, ktorá je vyčlenená na odloženie bánk, je výrazný rozdiel v neprospech štátu. To sme radšej tie banky mohli privatizovať za korunu v stave v akom boli, ako naháňať fiktívne kúpne ceny. Pokiaľ ide o ďalšie procesy, ktoré súvisia s privatizáciou - ide o siete, najmä plyn - vidíme, že vláda sa sústreďuje predovšetkým na tieto procesy. Chce ich čo najskôr privatizovať. Rýchlosť však nemusí byť zárukou kvality. Nestotožňujem sa napríklad s procesmi v oblasti aerolínií, ale ani s ďalšími, ktoré vláda projektuje pre budúce obdobia. Nie je všetko v poriadku v oblasti železníc, veľmi sporné projekty sú okolo úvah o privatizácii elektrární, kde viaceré objekty sú neprivatizovateľné. Ide predovšetkým o atómové elektrárne, o vodné dielo Gabčíkovo, Nagymaros. Takže tie procesy, ktoré sa teraz zakladajú a znamenajú okamžité zdroje, umožnia vláde efektívne prežiť do roku 2002, možno pomôžu, aby niektoré peniaze sa použili v rámci kampane, že už vypukol blahobyt. Krátkodobo dosiahnu navýšenie spotreby, po každých hodoch býva bolenie brucha. Potom to bolenie brucha príde. Samozrejme, že to nechápem ako politickú agitáciu v prospech strany, ktorej som predsedom. Chápem to ako nevyhnutnosť dohody viacerých subjektov, aj tých, čo sú v terajšej vládnej koalícii.

Ako garantovať kontinuitu vývoja na Slovensku? My si nemôžeme dovoliť po každej výmene politickej garnitúry znovu začínať. Musí tu byť isté pravidlo, ktoré sa bude rešpektovať a v ktorom sa bude ďalej konať. Nemôžeme donekonečna spochybňovať vlastníkov a riešiť veci reprivatizáciami jednou za druhou. Naopak, bude treba uvážiť, ako ďalej. Tam, kde boli vlastnícke práva porušené, bude sa treba vrátiť k procesom, ktoré viedli k likvidácii troch bánk na Slovensku. Podľa informácií z tohto prostredia nebolo všetko v poriadku nielen v procesných normách, ale i v obsahu. Musíme postaviť pozitívny program, čiže nevidím východisko v čiernych knihách a v špecializovaných policajných útvaroch. Východisko vidím v slobode podnikateľov a podnikania, treba im dať záruky, keď neurobíš úmyselnú chybu, nič sa ti nestane. Keď podnikáš s rizikom a v rámci predvídateľnej miery rizika a niečo sa stane, je to tolerovaná spoločenská chyba. Klíma musí byť pozitívna, aby sa ľuďom povedalo, veď tí ti garantujú prácu. Mestu garantujú príjem. Regiónu garantujú zdroj peňazí, tak treba sa správať celkom inak.

Pokiaľ ide o alternatívu vnútornej správy, uznávam, že táto správa je drahá. Ale návrh na 12 celkov so súbežnou existenciou štátnej správy bude ešte drahší. Projekt transformácie verejnej správy neexistuje. Robíme projekt transformácie území na vyššie územné celky, ktorý z hľadiska ekonomického, sociálneho, ale aj etnického nie je dosť dobre domyslený. Nie je dobré do parlamentu dávať veci na rozhodnutie zboru poslancov, veď nie sú ani v existujúcich stranách poriadne prediskutované a neexistuje o nich minimálna zhoda. Mne to pripadá niekedy ako športkovanie. Ja som za 4, ja som za 8, ja som za 12, ja som za 13. Alebo som za 12+1. Toto nie je diskusia o reforme verejnej správy, ktorá je nevyhnutná, rozpracovaná od roku 1990, odkedy sa riešila otázka národných výborov. Je to proces, ktorý bude trvať veľmi dlho. Ale táto etapa v časovom horizonte desiatich rokov je už veľmi dlhá. To, čo sa všetko okolo nej hlása, nezodpovedá praxi. Ak zoberieme do úvahy, že zavedenie nových územných celkov bude vyžadovať transformáciu daňového systému, ktorý sa musí podeliť na miestny, regionálny, celoštátny, že do tých regiónov neprinesie len príjmy z daní, ale delimitáciou majetku a odvetví prinesie aj deficit týchto odvetví a tohto majetku. V mnohých oblastiach, ktoré by mali byť predmetom regionálnej správy, sa dostávame do situácie, že by bolo lepšie s projektom počkať na čas až dozrie dohoda. Nie je to nevyhnutná podmienka na integráciu do EÚ.

P. Kasalovský: Keby v budúcich voľbách, túto otázku nerád kladiem keby, ale podľa dnešných preferencií HZDS-ĽS, pri istom percente voličov, bude vo vláde. Vnímate určité nepriateľstvo zo západu, ktoré by to mohlo skomplikovať. Je celý rad západných politikov, ktorí hovoria, ak sa vaše hnutie a vaši ľudia vrátia, Slovensko má cestu do euroatlantických štruktúr zahatanú.

V. Mečiar: Je mi jasné, že v spoločnosti Európy sú rozlične rozvrstvené politické záujmy. Sú politické názory totožné s tými, ktoré predstavujeme my a sú názory opozičné. Len nechápem prečo na Slovensku robíme vedu z toho, že ak príde člen Socialistickej internacionály a povie nejaký názor, hneď je to pre nás direktíva Západu. Aj tam sa rozhodnutia tvoria v inštitúciách, vo vládach a podobne. Existuje nejaké stanovisko vlády? Nie je to tak dávno, čo som sa pýtal zástupcov takmer všetkých vlád na názor. Od všetkých jednoznačne znelo: „Rešpektujeme demokratický výsledok volieb v SR.“ Niet blokačných rozhodnutí. Prenášanie vnútropolitického zápasu na medzinárodnú politickú scénu a tvrdenie, že anonymní predstavitelia v Európe sú a priori proti HZDS a chápu ho ako stranu, ktorá porušuje princípy, to je už prežité. Už niekoľko rokov to nie pravda. Samozrejme, keď ste v období politických zápasov, vznikajú i osobné vzťahy. Každý, kto ide robiť istý druh politických rozhodnutí, musí vychádzať z toho, že ľudia majú právo voliť, majú právo výberu a ak sa neporušujú medzinárodné pravidlá a záväzky, ak sa nespráva voči vlastným občanom spôsobom porušujúcim tieto záväzky, tak o čom to vlastne je? Kto má právo určovať čo je dnes správne a čo nesprávne? Veľa vecí sa koriguje len časom. Prípad šifry z Poľska. Je to neexistujúci dokument. Každý štát si chráni šifry, existuje maximálne medzi veľvyslancom a vlastnou vládou. Nie sú univerzálne šifry medzi štátmi. Existoval červený telefón v rámci Varšavskej zmluvy. Existovala informácia, ktorú veľvyslankyňa Vášáryová dala na ministerstvo zahraničných vecí, kde sa, žiaľ, minister znížil k tomu, že prenášal zodpovednosť za jej správu na Ministerstvo zahraničných vecí Poľskej republiky. Bol to nefér krok, a netreba takto postupovať. Keď je tu pán veľvyslanec, za nevychovanosť tých našich sa vám ospravedlňujem. Ťahajú vás do vnútorných zápasov, s ktorými nemá Poľsko nič spoločné.

Máme záujem riešiť veci tak, aby sme nevzbudzovali ani podozrenie ani nedôveru k Slovensku. Ak som povedal, že prvoradým záujmom je integrácia, tomuto musíme podriadiť všetko. V tomto smere bude urobený mimoriadne zodpovedný výber osôb, ale aj mimoriadne zodpovedný výber obsahu politiky. Nie som spokojný s tým, že už sa volí predseda vlády. Niekto vnútil seba ako predmet diskusie. Už sa robia koalície, len ešte nikto nedefinuje problém a spôsob riešenia. O čom vlastne tie koalície majú byť? Debatuje sa už o stoličkách a nie o riešeniach a zdrojoch, a nedebatuje sa vôbec o tom, čo je na prvom mieste, čo na druhom a ako k tomu dospieť. Mali by sme diskusiu hádam obrátiť týmto smerom a nepodliehať náladám, keď niekto vyhlási: „Ja budem predseda vlády.“ Keď splníš všetky kritériá, tak budeš. Ale o tomto nie je politika, a tento druh politiky je ten, ktorý v mnohých krajinách budí rozpaky. Je legitímne, že niekto chce byť víťazom volieb, je legitímne, že má predstavu, ale nemôže osobný post zamieňať za spoločenský prospech.