Reprivatizačné projekty sú nerealistické

Druhá časť diskusie na 121. podujatí Hospodárskeho klubu najmä o privatizácii a daniach

Záujem podnikateľskej sféry sa v diskusii jednoznačne orientoval na ekonomické otázky. Vylepšením podmienok na podnikanie by sa zákonite znížila nezamestnanosť, narástla kúpna sila obyvateľstva. To však chce iný prístup.

P. Mihók: Čiastočne ste sa už dotkli otázky privatizácie strategických podnikov. Aká je vaša predstava o ich privatizácii? Samozrejme, asi je odlišná pozícia jednotlivých podnikov, či je to SPP, Slovenské elektrárne alebo Transpetrol. Aká by mala byť teda východisková fáza privatizácie a aká je vaša predstava o finálnom stave? To je prvá otázka. Druhá je ešte kratšia: Kedy vidíte reálne, keď sa zhodnotia ekonomické, politické možnosti SR a zároveň aj vnútorné problémy EÚ, pripravenosť Slovenska na pozvanie do EÚ?

V. Mečiar: Toto zhodnotenie musíme urobiť len my sami. Viem o niektorých aktivitách, ktoré robíte v rámci obchodnej komory a myslím si, že to robíte dobre. Aj názory, ktoré tlmočíte, sú realistickým odrazom analýz, ktoré na Slovensku existujú. A azda by bolo dobré robiť stretnutia, ktoré budú mať viac odborný ako politický charakter. Napríklad aj o tom, aká je schopnosť SR obstáť v konkurenčnom prostredí EÚ. Ale aj naopak rozvíjať sa. Sú veci pozitívne, ktoré môžeme prevziať, napríklad v oblasti know-how, a sú veci, ktoré sa nedajú preskočiť, a to v oblasti vývoja technológií, prípravy ľudských zdrojov, vybudovania infraštruktúry a postupnosti, ako k tomu dospieť. Je to zásadná otázka na viac rokov. Ak by Slovensko nemalo rozvojovú stratégiu, keď predpokladáme, že EÚ by rástla tempom 3 % ročne, a keby Slovensko chcelo znížiť tento náskok a malo 5-percentný prírastok HDP ročne, tak by nám trvalo 27 rokov, kým by sme sa vyrovnali. To je v podstate jeden celý ľudský produktívny vek, od 20 rokov takmer do dôchodku. Ak chceme skrátiť zaostávanie, tak potom treba plne otvoriť možnosti na prienik aj informácií, aj technológií, aj obchodu, ale to je výzva nielen pre ekonómov, ale pre celú spoločnosť. Aj pre tých, ktorí učia a dávajú vedomostné poznatky, ale aj pre tých, ktorí musia garantovať človeku existenciu a program zainteresovanosti. Napríklad jedna z hraníc postavenia efektívnych systémov, povedzme daňových alebo sociálnych, je hranica motivácie jednotlivca k aktivite. Spravidla ľudia, ktorí investujú, by mali mať daňovú výhodu. Rentieri, ktorí nezhodnocujú, ale žijú z výnosov, by takú veľkú výhodu nemali mať. Preto povedzme v Amerike chce mať každý svoj obchodný plán, lebo chce niečo realizovať a cez tú realizáciu vidí seba a svoj záujem. A je to aj v súlade s potrebami štátu, a takú harmonizáciu by sme mali dosiahnuť aj my.

Pokiaľ ide o zdroje pracovných síl, ktoré predstavujú na trhu 600-tisíc nezamestnaných, je to pomerne veľká rezerva. Rezerva, ktorá spotrebuje a nevytvára, zoberme to vo vzťahu k HDP, a ak sa táto spotreba bude rozširovať a má ju sanovať štát v budúcich obdobiach, nebude mať z čoho. To je jedno, ktorá strana bude pri moci. Tu vôbec nezáleží na menách, značkách a straníckych zástavkách. Tu záleží na reálnom posúdení toho, čo máš v ruke a čo nemáš. A z toho vyplýva aj otázka postoja k privatizácii. Ak majetok štátu a neprivatizovaných spoločností bola rezerva pre prípad akejkoľvek krízy, dnes sa tento majetok pomerne rýchlo vypredáva, a nie vždy s náležitým zhodnotením na dopady štruktúry, záruky rozvoja aj zdroje. Sú rozličné cesty. A nesúhlas s terajšími cestami neznamená nesúhlas s privatizáciou vôbec. Sú odvetvia, kde to nie je vždy výhodné, napríklad diskusia o tom, či privatizovať výrobcov energie vrátane rozvodovej siete, alebo oboje naraz je diskusia, ktorá vyžaduje zhodnotenie viacerých faktorov vzhľadom na neprivatizovateľnosť niektorých a vzhľadom na technologickú zaostalosť a nevyhnutnosť modernizácie. Potom sú to aj iné súvislosti. Veď energetika robí na Slovensku so všetkými médiami. Robí s plynom, vodou, atómom, s uhlím. Všetko, čo dnes poznáme. V obmedzenej miere slnečná energia, a to je skôr pre súkromnú spotrebu, tie veterné ružice nepoužívame inak ako zopár jednotlivcov na chalupách. Pokiaľ ide o privatizáciu plynu, ak by sa zdroje náležite zhodnotili v cenách možnosti trhu, ak by sa zdroje použili v prospech oddlženia, v prospech štátu, znovu hovorím oddlženia, nie systémy sociálne. Na tom sa nedajú zbierať politické body. Vytrestajú neskôr každého. Tak potom môžeme hovoriť o spoločenskej dohode, ale dnes o nich nie je ani diskusia. Čiže vzbudzuje sa podozrenie na mnohých stranách. Snaha o rýchle rozhodnutia nemusí byť vždy aj snahou o produktívne a prospešné rozhodnutia. Myslím si, že po začatí výstavby Jamal 2, ktorá bude medzinárodným projektom, by sa plyn zhodnotil dvojnásobne. Celá rozvodová sústava, cena všetkého by išla výrazne hore. Takže všetko je otázka času a ceny. Keď raz predáš, nech nikto nepočíta s tým, že bude možná akási reprivatizácia. Koniec, ak slovenský štátny podnik je akoby privatizovaný, ale v skutočnosti ho kupuje nemecký štátny podnik, nikto si nemôže dovoliť z politickej naivity predpokladať, že dôjde k reprivatizácii. Chceme byť v EÚ a pritom budeme vyvolávať konflikty s vládami, ktoré budú logicky ochraňovať svoj majetok a svoje firmy, pretože tak to chápu, že je to jednota záujmov a že tá vláda má aj povinnosti voči svojmu podnikateľskému zboru. Takže, reprivatizačné projekty sú nerealistické, čo sa raz stane, stane sa na veľmi dlho. Môj postoj k tomu je zhruba vychádzajúci z týchto tendencií. Ak predávaš, dvadsaťkrát porozmýšľaj, čo urobíš. Keď to raz urobíš, je to nezvratné. Iba za podstatne drahšiu cenu môžeš kupovať naspäť.

I. Čarnogurský : Vyslovili ste niektoré pozoruhodné myšlienky, s ktorými určite všetci súhlasíme, a teda zrejme sa ku nim budeme aj v budúcnosti vracať a vám ich pripomínať. Napríklad, že politici môžu hospodárstvu a podnikateľom pomôcť tým, že nebudú určovať ich chod. S tým sa nie že dá, ale s tým sa musí súhlasiť. Môžem ako veľmi konkrétny príklad uviesť Taliansko, kde sa od vojny vymenilo 60 vlád a napriek tomu hospodárstvo nepretržite rastie. To znamená, že ani výmeny vlády nemali negatívny dopad na neustále vytváranie lepších a lepších podmienok pre podnikateľov, na rozvoj hospodárstva. Ja by som práve v tejto súvislosti predsa len vrátil atmosféru dnešného dialógu. Väčšinu svojich myšlienok alebo názorov ste venovali politickej rovine, povedal by som však, že hospodárskym problémom, ale v rovine vlády a EÚ. Všetci so vstupom do EÚ súhlasíme a kto by si dnes dovolil povedať, že nie, tak by sa politicky znemožnil. Vy ste ale opäť povedali, že rozhodnú praktické kroky. Ja by som sa práve na tieto praktické kroky chcel opýtať, pretože my v rámci Združenia priemyselných zväzov, alebo Zväzu priemyselných podnikateľov, ale aj ostatné zväzy sa práve teraz stretávame s horou prekážok podnikateľského rozvoja, ktoré akoby sa kopili. Dokonca v parlamente, teraz, keď sa mal prijať, prijal sa zákon o priemyselných parkoch, od ktorých sa očakáva, že by mohli práve nezamestnanosť a rozvoj lokálneho a regionálneho hospodárstva posunúť, tak bol prijatý s prepáčením paškvil, ktorý nemôže rozvinúť ani len miestneho richtára. On by totiž mal byť zodpovedný, aj so svojou upratovačkou a šiestimi úradníkmi, za miliardové investičné projekty. Daňové výhrady sa skôr chápu ako reštriktívna záležitosť. Poďme na tých podnikateľov, však to je škodná. Dajme si ich práve cez dane tak pod kuratelu, že si nepípnu. Ja pripúšťam, a odznelo to na jednej z posledných hospodárskych rád, kde nám bolo vyčítané, že tých 100 miliárd nevymáhateľných úverov zobrali naozaj podnikatelia. Áno, to je pravda. Ale to neznamená, že sa dá robiť ďalší rozvoj hospodárstva bez podnikateľov. To akoby niekto chcel kláštor zakladať a povedal, že nesmú tam byť mnísi. To určite nejde. Moja otázka je veľmi konkrétna. Ako si predstavuje, povedzme HZDS, práve to konkrétne zvýhodňovanie v oblasti daňových výhod, v oblasti vytvárania podmienok. Založiť podnik, to nie je predsa otázka súhlasu alebo dekrétu vlády, to je súhra a súčinnosť podnikateľov, miestnej správy, vlastníkov pôdy, bánk pri úverovaní. My dnes už veľa z týchto vecí vieme riešiť. Dnes úvery na Slovensku naozaj nie sú tou hrozbou ako ešte pred rokom alebo pred dvoma rokmi, dnes je stále ten klasický problém. Výrobný program, odbyt, trhy. A to sa nedá ani vládnym dekrétom urobiť, to si nemôžeme ani my medzi sebou dohodnúť. Musia byť podmienky a tie podmienky musia byť naozaj veľmi široko medzinárodne poprepájané. A pochopiteľne, že aj keď my rokujeme so zahraničnými investormi, tak tí sa nás na to často pýtajú. Dobre, dnes je nejaká zlepená vládna garnitúra a my vlastne ani nevieme, aký má názor, pretože každá skupina má iný. Sú tu však povedzme silné politické subjekty, ktoré sa opätovne na politickú scénu hlásia, aký je ich názor, budú vytvárať konkrétne podmienky, alebo budú to ďalej len proklamácie, že chceme zvýhodniť, chceme vylepšiť, ale dane budú tak, ako sú.

V. Mečiar: Postavili ste otázku, že aké máte záruky, prípadne čo, keď zostane pri sľuboch. Politika je výber. Podnikateľ je človek spojený s reálnymi hodnotami firmy. Politika je založená na vzťahu výberu a podpory. Keď sa nebude takýto priestor vytvárať a nemáte záruky v subjektoch, ktoré ho budú vytvárať, tak si ich nevyberajte. A nevytvárajte im podmienky na to, aby sa mohli donekonečna reprodukovať. Tam je otázka vzájomného prepojenia ekonomiky a politiky. Vždy ekonomika určuje politické potreby. A zbytočne budeme hovoriť čokoľvek iné. Mal som obrovské množstvo politických stretnutí. Vážení, na každom to bolo aj o tom, že aké ekonomické podmienky sa vytvárajú pre tú - ktorú krajinu, akú im kto dáva šancu. A to musí každá politika rešpektovať. Pokiaľ ide o budúcnosť toho, ako to navzájom poprepájať a ako dosiahnuť, aby sa ekonomika oživila, či existujú konkrétne nástroje a záruky? Prvá vec, ktorá sa bude musieť urobiť a doteraz sa neurobila z dôvodov práve lability koalície, je úloha znížiť spotrebu. Ono sa síce snaha všade deklarovala, ale zostalo pri slovách. Obmedzenia, ktoré sa urobili na úkor osôb ťažko zdravotne postihnutých, nie sú reálnymi obmedzeniami. A tie obmedzenia možno urobiť vtedy, keď bude vnútorná dohoda, ale bude aj jasné očakávanie, kde ten proces vyústi. Začať bez projektu nemá význam. Musíme zobrať do úvahy aj procesy, ktoré nastanú, ak nebude rezerva v majetku, nebude rezerva v devízach. Má sa zabezpečiť rozvoj spoločnosti vo všetkých jej dimenziách. Odkiaľ brať na to zdroje? Z úverovania? Dosahujeme hranicu, keď ďalšie úverovanie nie je možné. Medzinárodné organizácie veľmi presne počítajú s ekonomickou silou SR, peniaze sa nedajú len prijať, treba ich aj vrátiť. Niekde je hranica, kde ďalšia štátna zadlženosť nie je východiskom. Preto pre tento štát je existenčnou otázka, ako postaví podnikateľov, alebo ako pomôže podnikateľom postaviť sa na nohy v tom smere, aby mohli vytvárať HDP, aby SR bolo ich zázemím, ale zároveň využili priestor, ktorý sa im otvára v celej Európe. Pritom chcem zdôrazniť aj možnosti kooperácií s Čechmi, Poliakmi, Maďarmi, ktorých mnoho foriem spolupráce existovalo a existuje.

Pokiaľ ide o vstup do systémov, tak treba ísť nielen do sféry výroby, ale aj do sféry zhodnotenia výrobku. Kde sa zhodnocuje najlepšie? Vo sfére obchodu. Niekedy viac ako vo sfére výroby. A tam dnes až tak dobre na tom ešte nie sme. Pokiaľ ide o staré úvery, musím sa zastať podnikateľov. Hlavná ťarcha starých úverov na Slovensko prišla cez systém vo VÚB. Rozpisom starého zaťaženia socialistickej ekonomiky v úverovej oblasti, ktoré prešlo k nám z Národnej banky československej. Chyby, ktoré sa stali v úverových zdrojoch, boli spojené predovšetkým so systémom malej privatizácie, kde Slovenská sporiteľňa evidovala stratu asi 28 mld. Sk, ďalšie projekty súviseli skôr so subjektívnymi chybami nielen podnikateľov, ale aj inštitúcií ponúkajúcich zdroje. Metodika aj spôsob ponuky boli veľmi komplikované, niekedy lobisticky a niekedy náležite nebol zhodnotený projekt, ktorý nevyšiel a potom zostala za ním dosť veľká strata. Sme v situácii, keď voči podnikateľovi sa vyvíja dosť značná reštrikcia. Každý obrat peňazí nad 100-tisíc Sk máš evidovaný políciou, každý, ktorý ide cez peňažné inštitúcie. Každý výber nad 100-tisíc Sk je evidovaný políciou. Každá banková inštitúcia sleduje každý výber, každý pohyb, každý prevod. Úplne správne, pokiaľ ide o boj proti organizovanému zločinu. Úplne nesprávne, keď sa tým posilňuje sféra obratu sivej ekonomiky mimo týchto bankových inštitúcií. Tam tento objem rastie a nie sme schopní doň vstúpiť, musí preto dôjsť ku kompromisu. Niekde sa záujem spoločnosti na čistote pred kriminalitou a na zárukách rastu musia stretnúť a dohodnúť sa. Myslím si, že štát bude musieť vstupovať do daňových systémov, ale zasa tu nejde o dane, aby som vám ja povedal, že toto bude toľko a toľko percent. Treba zhodnotiť všetky odvodové povinnosti. Vo vzťahu k daniam máte iba jednu položku. Koľko máte iných odvodových povinností. Áno, dane boli znížené, ale narástli vám ostatné odvody. Koľko máte disponibilného zdroja, viac, ako ste mali predtým? Ste na tom rovnako. A na tom sú rovnako obce, mestá a podobne. Predlžujú sa nádeje, že s niektorými zmenami sa vyriešia niektoré ťažké problémy, najmä na úrovni miest. To je zadlženosť Bratislavy takmer 5 mld. Sk, Košíc 2 mld. Sk, Banskej Bystrice 1,5 mld. Sk. Očakávajú, že transformácia prinesie oddlženie. Neprinesie, nevytvorí nové zdroje. Tie dlžoby prejdú do budúcich období, vláda nebude mať zdroje na ich sanáciu.

Vláda bude mať čo robiť, aby dodržala funkčný sociálny systém. Veď ak zoberieme do úvahy, že z vládnych zdrojov sa sanujú odvodové povinnosti za nezamestnaných, vyrovnávanie rozdielov poisťovacích inštitúcií, čím sa prehlbuje deficit štátu, tak treba niekde tento kolotoč zastaviť a preťať, nemôže to ďalej takto pokračovať. Tento naštartovaný mechanizmus nie je dobrý. Ja nechcem tým tvrdiť, že do roku 1998 bolo všetko dobré, bol tu istý vývoj, ktorý potom dostal inú dimenziu, a táto iná dimenzia tiež potrebuje korekcie, nehovorím už vôbec o tom, že nový začiatok a naopak. Politické záruky vidím v prepojení tých, ktorí robili minulé i terajšie etapy na báze pozitívneho riešenia. Nie osobných animozít ani nie nejakých politických predsudkov alebo snahy pred voľbami si voľačo pre seba vytĺcť. Treba tento zápas v tejto podobe skončiť a hľadať nové riešenia a dohody. Vítam v tomto smere náznak, že prezident, predseda parlamentu a predseda vlády povedali, že nebudú dávať negatívne signály. Je to veľmi dobré. Ešte keby sa dohodli, ktoré dajú pozitívne. To by už bol ďalší krok dopredu, čo by som takisto privítal. A čosi podobné musí prejsť aj v niektorých oblastiach medzi hodnoty, o ktorých povieme, že sa ich politika nebude dotýkať, nebude predmetom politického zápasu. Bude to niečo konštantné, budeme to rešpektovať bez ohľadu na to, ako sa politicky štruktúra strán bude u nás vyvíjať. Dnes je problém nielen v tom, že ťažko povedať, ktoré strany budú v parlamente, ale aj to, ako dopadnú jednotlivé vnútorné krízy týchto strán.