Spoľahlivý konzervatívec Blair

Toryovci doplácajú na stratu programovej pôdy pod nohami

„Tony Blair je v súčasnosti jediným dôveryhodným konzervatívcom k dispozícii,“ napísal britský týždenník The Economist v komentári pred štvrtkovými parlamentárnymi voľbami vo Veľkej Británii. A to je jedno z hlavných tajomstiev jeho očakávaného volebného úspechu. V rôznych anketách majú labouristi až 20-percentný náskok a podľa analytikov len zázrak im môže zabrániť vo víťazstve. Je totiž málo pravdepodobné, že by sa opakoval rok 1992, keď John Major porazil nielen labouristov, ale aj agentúry na prieskum verejnej mienky, ktoré mu pred hlasovaním nedávali žiadnu šancu. Dnes sú totiž Blairove preferencie ešte výraznejšie a agentúry za posledných desať rokov zdokonalili metodiku, aby sa vyhli podobnému „trapasu“.

A nielen to. V roku 1992 John Major vstupoval do volieb z pozície premiéra. Mohol si teda zvoliť najvhodnejší okamih na vypísanie volieb a ťažil aj z konzervatívnosti britského voliča, ktorý sa nerád rozhoduje pre zmeny. Teraz tieto tromfy hrali a hrajú pre Blaira. Hlasovanie posunul na jún tohto roka, keď podľa očakávaní epidémia slintačky a krívačky naberá klesajúcu tendenciu, takže predvolebný boj sa vrátil na tradičné ihrisko (makroekonomika, dane, zdravotníctvo, školstvo, euro), a tu sa súčasný premiér cíti v pohode. Nielenže je charizmatickejší ako jeho konzervatívny náprotivok William Hague, ale má aj omnoho jasnejšie vo vlastných programových tézach. Ako zdôrazňuje The Economist, noví labouristi v posledných rokoch vládli z pozícií pravého centra, na ktorých celé desaťročia pevne sídlili práve toryovci. „Ich makroekonomická politika bola v skutočnosti ortodoxnejšia ako u ich konzervatívnych predchodcov,“ tvrdí týždenník a dokladuje to labouristickou fiskálnou disciplínou a jednoznačnou podporou samostatnosti centrálnej banky. Pokiaľ ide o školstvo a zdravotníctvo, Blair sa tiež výraznejšie neodklonil od smeru, ktorý nalinkoval ešte John Major. V takejto situácii sa Hague a konzervatívci ocitli v mimoriadne zložitej situácii. Kampaň nemohli postaviť výlučne na kritike vládnej politiky, lebo by tým de facto kritizovali vlastné stanoviská. Neodhodlali sa posunúť ešte viac doprava a prevziať v amerických voľbách osvedčený Bushov „súcitný konzervativizmus“. Naopak, hlasy voličov sa Hague snažil získať odmietaním spoločnej európskej meny, ale ani v tomto ohľade nebol dostatočne razantný. Bránili mu v tom hlboké vnútrostranícke rozpory v otázke eura. Toryovci tak Britom sľubovali zachovanie libry, ale iba na päť rokov.

The Economist tiež poukazuje na skutočnosť, že uplynulé Blairovo volebné obdobie bolo síce celkom úspešné, ale nie zasa až také úspešné, aby labouristi vyhrali voľby z 20-percentným náskokom. Ekonomika a životný štandard rástli len mierne, výraznejšie posuny nemožno badať ani v školstve, zdravotníctve, nehovoriac o boji s kriminalitou. Analytici sa preto prikláňajú k teórii, že Blairovi pomohol profil britského voliča, ktorý nemá vysoké nároky a uvedomuje si, že politici nevlastnia zázračné prútiky, ktorými by zo dňa na deň markantne zlepšili kvalitu života.

Rastislav Boldocký